Prvý sneh, ktorý sa drží... Biely večer, prečo si nevyjsť von s foťákom. Fotili sme si ulicu s domom, z ktorého každú chvíľu odídeme. V robotníckej štvrti z prvej polovice 20. storočia. Fotili sme sa aj my. Náhodní chodci sa zaujímali, či nám nelezú do záberu. Zrazu sa začalo na tichej ulici obšmietať okolo nás tmavé auto. Fotíme si ďalej, sledovaní magorom prevážajúcim sa v aute. Zastal pri nás so stiahnutým okienkom a čumel ako teľa na nové vráta. Miloš: "Želáte si?" Nafúkanec v aute si želal, aby sme nefotili JEHO dom. "To je váš dom?!" "Horní patro." Za predným sklom auta som zbadala ceduľku RADNICE. Ach, politik, nadčlovek, paranoik. Dovtedy sme nevedeli, že taký dáky tu býva, teraz vieme, aj kde presne. Svedomie asi čisté nemá, keď špehuje ako ŠTBák ľudí na ulici a výhražne ich prenasleduje autom. Miloš: "Viete, že sa tu točili Pelíšky?" Nadčlovek zrejme pochopil, že on stredom celého sveta asi ešte nie je. Zaparkoval a vošiel do iného domu. Asi mu patria skoro všetky v okolí.
Zmätení sme sa prechádzali ďalej a fotili sme zasneženú ulicu. Prečo bežní ľudia chápu chuť ísť fotiť zasneženú večernú ulicu s malebnými domami, iba politický nadčlovek uvažuje v úplne iných kategóriách a paranoidne všade hľadá nepriateľa? Keby sme chceli spraviť kompromitujúce fotografie do nejakého plátku, asi nepôjdeme osamotení po ulici s roztiahnutým statívom na maximum...
Uvažovali sme ďalej - čo sa hanbí za tie plastové okná, ktorými sprznil dom z tridsiatych rokov? Ťažko. Ak nechce, aby sme fotili ten jeho majetok, nech si ho prekryje veľkoplošnou reklamou. K takému pablbovi, čo takto otravuje bezdôvodne ľudí na ulici, by to sedelo.
Ach, tí nadľudskí politici. Topolánek v proklamovanej ochrane potomka ho pri fackaní reportéra skoro vyklopil z buginy. A k tomu przneniu starých domov - aký lepší príklad existuje, než prestavba Bratislavského hradu na poslanecké byty? S podzemnými garážami? Pri zriadení kúpeľní a záchodov, kuchýň - prevŕtajú celý Hrad krížom-krážom a z kultúrnej pamiatky spravia iba obrovskú ubytovňu s laminátovými podlahami a plastovými oknami.
Zmätení sme sa prechádzali ďalej a fotili sme zasneženú ulicu. Prečo bežní ľudia chápu chuť ísť fotiť zasneženú večernú ulicu s malebnými domami, iba politický nadčlovek uvažuje v úplne iných kategóriách a paranoidne všade hľadá nepriateľa? Keby sme chceli spraviť kompromitujúce fotografie do nejakého plátku, asi nepôjdeme osamotení po ulici s roztiahnutým statívom na maximum...
Uvažovali sme ďalej - čo sa hanbí za tie plastové okná, ktorými sprznil dom z tridsiatych rokov? Ťažko. Ak nechce, aby sme fotili ten jeho majetok, nech si ho prekryje veľkoplošnou reklamou. K takému pablbovi, čo takto otravuje bezdôvodne ľudí na ulici, by to sedelo.
Ach, tí nadľudskí politici. Topolánek v proklamovanej ochrane potomka ho pri fackaní reportéra skoro vyklopil z buginy. A k tomu przneniu starých domov - aký lepší príklad existuje, než prestavba Bratislavského hradu na poslanecké byty? S podzemnými garážami? Pri zriadení kúpeľní a záchodov, kuchýň - prevŕtajú celý Hrad krížom-krážom a z kultúrnej pamiatky spravia iba obrovskú ubytovňu s laminátovými podlahami a plastovými oknami.
Áno, máte cit ako slon v porceláne.
