so Šidi sa kamarátili, dávali si ňufákové "pusinky"
pod oknom sedela huňatá mačka, sledovali ju obaja
S kŕmením to uňho bolo pestré. Vždy sa pri naberaní tešil, prednými labkami sa škriabal po dvierkach kredenca, ale keď dostal misku, jeho nadšenie opadlo. Postupne s vekom, aj s chýbajúcou časťou zubov, so zapálenými ďasnami, jeho chuť baštiť šumela dostratena. Porciu som mu musela niekoľkokrát premiešať, čím mal pocit, že dostal dačo nové. Žral pokojne i hodinu, niekedy to bolo k zúfaniu. A ešte odháňať od misky mačky, ktoré mali o jeho porciu eminentný záujem. Už som rezignovala na to, že bude žrať len v kuchyni a tak sme sa s miskou premiestňovali po byte - v hosťovskej izbe na zemi, na posteli, na parapete, v obývačke na parapete... Bol zoslabnutý, chudý, ale stále sa s malou Šidi preháňal po obývačke. Nevyzeral apaticky.
začiatkom septembra sme stihli ísť na chalupu k našim, tam sa na Vianoce 2013 začal Kocúrov nový život s pohodlím v posteli
Až po polovici októbra prestal mať o jedlo záujem, už sa nestaral ani o to, čo máme my. V pondelok 19. ešte trochu poolizoval čo som mu nabrala, ale žiadne nadšenie. Pri chôdzi bol občas trošku neistý, ale na gauč i na zohriaty radiátor vyskočil. V utorok to motanie a neistota na zadných labkách pokračovali, aj som mu z kožúška cítila močovinu. Poobede som ho zobrala k doktorovi, pichol mu antibiotiká, tiež čosi na povzbudenie chuti. Teplotu mal zníženú a vážil už len 2,5 kila (malá asi ročná Šidi vážila 2,7). Už sme mu dokonca predložili aj Whiskas, čo je totálny mačací fast-food, napraný všelijakými dochucovadlami. Ani to ho neoslovilo, pritom pred pár týždňami by s Whiskasom zožral aj misku. Zohrievali sme ho na nás, ale už bol dosť spavý. Na diétu sme sa vykašľali (keby sme vedeli, koľko málo času zostáva, nemorila by som ho diétou už pár týždňov predtým). Zlým znamením bolo, že mu začalo byť vidno tretie viečko. To je vždy neblahé. Doktor povedal, že keď nereaguje na lieky, je to zlé a treba uvažovať o "utracení". Už od diagnózy slabých obličiek bolo jasné, že časom to pôjde viac a viac z kopca, ale i tak ma to nemilo prekvapilo a hlavne ten výraz. Akoby bol dáka prašivina z priekopy pri ceste. Stále sme dúfali, že sa rozbaští, ako už niekoľkokrát. No ale ani nakrájané kuracie prsia na drobné kúsky už sám nechcel, museli sme ich doňho tlačiť, dávať mu ich prstom čo najhlbšie do krku, inak to vypľúval. Jediné, čo si sám dal, že mi olízal z prsta tvaroh. Pri tom ho asi papuľka nebolela. V neskorších obličkových štádiách sa totiž v ústnej dutine tvoria vriedky. Už ani nepribehol keď som mačkám chystala do misiek, ani za nami nechodil na záchod. Polihoval, i keď sa tváril normálne, len bol zoslabnutý a pri chôdzi mu motalo tie zadné labky.
zostáva mu ani nie týždeň...
utorok:
Podchladenie sa nijako nelepšilo, my sme aj počítali s tým, že sa ráno nezobudí. Telíčko mu už prestávalo fungovať a my sme sa tým museli vyrovnávať. V stredu nám to bolo jasnejšie, že koniec je neďaleko, len M. sa s tým nevedel zrovnať ešte viac, než ja. Že sem k nám Kocúr neprišiel, aby sme ho vraždili a za týmto jeho názorom bola hlavne domnienka, že nám Kocúra po poslednej injekcii nevydajú, že náš milovaný nemôže skončiť niekde v kafilérii. S doktorkou som tieto veci musela cez telefón riešiť ja, čo všetko máme očakávať a či môže prísť mu dať poslednú injekciu k nám domov (nemôže kvôli prípadným komplikáciám, že obličkoví pacienti majú často kŕče, ktoré ľudí vystrašia a pod.). V stredu večer bol poslednýkrát na nás v obývačke a poslednýkrát spal v posteli. Vo štvrtok bol krásny slnečný deň, natlačili sme doňho trošku nakrájaných pŕs a tvarohu. Zabalila som ho do deky, zapla som si ho do šušťákovky a išli sme sa spolu telo na telo prejsť po jeho revíre, kde bol naposledy v septembri 2016. O tom som už písala, ako si to užíval, obzeral, kde čo pribudlo. Myslím, že mi bol vďačný, že som mu to umožnila. Keby som ho pustila navoľno, niekam by odišiel, aby tam osamote čakal na koniec. Potom naspäť vnútri sa na chvíľu spokojne rozvalil v obývačke na parapete, chvíľu sa pozeral na svoju záhradu zo spálňového okna, až sa uložil v knižnici. Aj keď sme ho odtiaľ vybrali, vrátil sa tam. Pozeral odtiaľ na mňa, potom sa tam učupil. Ani moc nereagoval na mačky, len sa oňuchal so Šidi a podriemaval. Knihy sme dali preč, mal tam pre seba celú policu, s dekou, aj záchodík som mu tam dala i misku s vodou. Telo mu už vypovedávalo, ale stále sa napil a spôsobne použil záchodík, ako tá voda ním prakticky len pretiekla. Hlavičku mal opretú dole, trošku na nás pokukoval, podriemaval, my sme sa ťažko rozhodovali, či ho navlačovať a odviezť na tú záverečnú injekciu alebo čo. Nakoniec sme sa rozhodli počkať, ako sa to vyvinie do rána. Niekoľkokrát som sa s ním rozlúčila, aby sa tu už netrápil a nevyhladoval sa, že sa môže stretnúť so svojou mačacou mamou. On sa so mnou rozlúčil už v sobotu ráno, tlačil mi hlavičku ku krku, myslela som, že chce ísť pod paplón, nadvihla som mu ho, ale stále mi dával hlavičku ku krku a tvári. Keď som vystrčila ruku, zaboril si do nej čelo. Považujem to za jeho poďakovanie a rozlúčku.
streda: posledná noc s nami v posteli
štvrtok 22.10. po vychádzke, chvíľu na to si vybral svoje posledné miesto v knižnici
V noci zo štvrtka na piatok som sa nadránom o štvrtej z polospánku zobudila na šramot, Kocúr vyšablil prakticky nestrávené kúsky kuracieho mäsa, čo sme doňho za tri dni tlačili. Už bol dosť studený, ale stále tam podriemaval, občas zmenil polohu. Pred desiatou dostal záchvat, po ktorom už bolo jasné, že letíme na veterinu na poslednú injekciu. Dychčal, papuľku mal otvorenú, aj oči doširoka. Pršalo, mesto sa s ním lúčilo. Keď sme sa vrátili, než som zapálila sviečky, nechali sme spodok prepravky s jeho telíčkom tak, aby sa mačky mohli pozrieť a oňuchať ho, aby zistili, čo sa deje. Ibaže na to, aby si to uvedomili, by asi potrebovali ešte viac času. Pochovali sme ho vedľa morčiat.
Doteraz som písala, že s Liši žiadne problémy ani neustále návštevy zverolekára nie sú. Lenže ona odmalička trávila čas s Kocúrom, patril do jej sveta a nielen, že sa ako správna mačka ťažko vyrovnáva so zmenami, navrch jej v hlave šrotovali rôzne teórie, čo sa stalo s Kocúrom a má hrôzu z toho, aby sa to nestalo i jej. Pozorovala z komody prázdnu policu v knižnici, kde bol naposledy. Začala byť nezvyčajne družná, mesiac spávala pri mne (dovtedy spávala hlavne pri gazdovi), potom sa raz zľakla, keď M. pod paplónom pohol nohou - už spriadala teórie, aká príšera si po ňu ide, odvtedy má hrôzu z postele a takmer sa bojí vôbec vstúpiť do spálne. Takisto sa vystrašila na gauči, pritom tam akú dobu spávala. Svoj strach si trochu kompenzovala preháňaním Šidi, zaháňala ju pod hosťovskú posteľ aj za kredenc. Malá je síce splachovacia, ale už toho bolo na ňu dosť a psychické vypätie sa u nej prejavilo častým chodením na záchodík a párkrát si čurkla i vedľa. To bolo mesiac po tom, čo sme zostali bez Kocúra. Keď som doniesla Šidi od zverolekára a postavila som prepravku na zem, Liši prišla, akoby čakala, že z prepravky vylezie Kocúr, ako to obvykle bývalo... Začala som im dávať upokojujúce kvapky Etovet. Zaháňanie ustúpilo, už ju Liši preženie iba občasne, malá sa upokojila. Ale tie hrôzostrašné scenáre si Liši vymýšľa i naďalej. Neberie do úvahy ani to, že my sme pokojní, že Šidi je pokojná, že sa hráme. Liši je stále v napätí a stále má nejaké vytipované miesta, ktoré sú podľa nej nebezpečné.
Šidi stratila parťáka, ktorý sa s ňou milo hral a veselo naháňal. Občas láka Liši, aby sa hrala, tá na to nereaguje. Niekedy sa jej bojí, keď ju preháňa. Dúfam, že sa ich vzťah zlepší a že sa Liši upokojí.
výrez z nie veľmi dobrej fotky z mobilu, ale ilustruje sitáciu: Liši sa viac túli, lebo je zmätená
Po prvýkrát sme boli s mačkami doma na Vianoce, nešli sme k rodičom. Stromček sme im postavili najprv neozdobený, aby si naň navykli. A ozdoby sme povešali vyššie, dole boli iba rolničky. Šidi z toho mala tiež Vianoce, stromček sa jej páčil. Párkrát aj doňho vliezla. Len jedna guľa neprežila. Rok 2020 sme začali s dvoma mačkami, čoskoro sme mali mačky tri, ale skončili sme opäť s dvoma. Kocúr nám stále chýba a ako vidno, nie iba nám ľuďom.
