Raz za dva mesiace sú vypísané konzultačné hodiny s miestnymi pamiatkarmi. Neznalá veci som sa ohlásila na konzultáciu, aby sme vedeli, čo môžme a čo nie. Na mestskom úrade mi na stavebnom oddelení požičali plány domu, ale je to iba od roku 1913. Sú tam plány na stavbu hospodárskych budov pre roľníka Čeňka Vosmíka, majiteľa domu - to sú dodnes zachované garáže a chlieviky. Plány sú z mája 1913. Prvá garáž je kolna na kočár, potom sú chlívky, konírna a kolna, to je druhá zatvárateľná garáž.
Potom z marca 1925 sú plány dožilej stodoly (tak tie múry nazval odhadca).
Polovicu bytu, ktorú teraz obývame, vstavali začiatkom 70. rokov do sýpky. Pôvodné miestnosti sú v starej časti, v "kocke" a modrá izba s kuchyňou, predsienkami, kúpeľňou, záchodom a plesnivou komnatou má skoro štyridsať rokov. Do obývačky viedli pôvodne dvojkrídlové dvere z chodby.
V tejto "novovytvorenej" časti by mali byť betónové podlahy. Ktovie, ako to robili, že sú podlahy hrboľaté a miestami preliačené.
Pamiatkarov v podstate nezaujímal interiér. Náš dom samotný nie je zvlášť chránený, iba ako súčasť pamiatkovo chránenej oblasti. Nič nenariaďovali vymeniť. Akurát sa tvárili, že budú len radi, keď by sme dali zasa šesťtabuľkové okná (na tých ale netrvajú, len by mohli byť všade rovnaké) a otĺkli brizolit.
To je čudné, furt čítam, ako pindajú na pamiatkarov, že čo si vymýšľajú a nútia majiteľov a títo mi pripadali celkom neškodní. Ja som bola radikálnejšia než oni.
