Letne výletne IV - Summer Trips IV

V polovici júla sme sa za horúceho dňa vydali do Přerova nad Labem. Najprv sme si pozreli moto a velo múzeum so spústou starých motoriek - medzi Jawami a ČZtami aj Indian, Harley, Praga i dieselový Enfield. Bicykle od konca 19. storočia, napríklad Diana z roku 1894 s prevodovým kolieskom namiesto reťaze, nákladný aj vysoký bicykel:

Potom sme sa prechádzali takmer dve hodiny v polabskom skanzene, otvorené je okrem pondelkov do 17. hodiny, vstupné 60 a 30 korún. Chalupy a hospodárske stavby od polovice 18. storočia (prevažne drevené, iba zopár murovaných a kamenných) so zariadenými interiérmi a dobovo oblečenými figurínami názorne ukazujú minulosť regiónu. Z informačných panelov sa dozvedáme, aký bol bežný život, ako fungovali domácnosti a hospodárstva, všetko pekne dopĺňajú záhradky so zeleninou a bylinkami: V chalupách sú čierne kuchyne - s priamym komínovým vývodom, vybavené hrncami, riadmi a náčiním... Zaujímavé sú informácie o strave a pečení chleba, piekli ho približne dvakrát za mesiac a jedávali tvrdý - dlhšie vydržal. Skladovali ho zavesený v komore, aby sa k nemu nedostali myši. Zvláštne bolo aj zistenie, že maslo sa vyrábalo hlavne na predaj, bežne sa nekonzumovalo, ľudia jedávali tvaroh, ktorý sušili v drevených klietkach. Rozsiahla zbierka nástrojov na obrábanie pôdy a žatvu pripomína ťažký život predkov, ktorí však boli takmer sebestační... Zmariť plány mohli len živly a počasie - keď už sme pri ňom, tak spomeniem dávne kalendáre, tzv. storočné. Kedysi ľudia verili, že počasie sa vždy po sto rokoch opakuje, najstarší takýto kalendár zostavili v Bavorsku na roky 1700-1800, okrem prehľadu počasia obsahoval astrologické výklady a povery. Prvý český storočný kalendár vyšiel v roku 1797 a mal platiť do roku 1900. Ešte aj v 20. storočí bola v kalendároch rubrika s predpoveďou počasia, aké bolo pred sto rokmi. V budove s expozíciou o vyučovaní a škole je nádherná nadčasová kuchyňa, ktorú by som brala hneď:Malou škvrnou na tomto peknom výlete bol gastrozáver v miestnom hostinci U skanzenu - vraj varia tradičnú staročeskú kuchyňu... obsluha bola príjemná, ale jedlo tragické. Nasypané z práškov, plné glutamanov a v omáčke k mäsu plávali nejaké veci - tipovali sme buď nejaké zablúdené gnocchi alebo nerozmiešanú múku... Pod názvom hovädzí vývar dostanete za 25 korún bujón z prášku, mäso s práškovou omáčkou za 149 korún ako špecialita dňa... Prepáčte, doma si varíme lepšie a chutnejšie, nemusíme ísť do reštaurácie na práškové jedlo! Tradičná staročeská kuchyňa znamená jedlá pripravené z miestnych a čerstvých surovín, nie z polotovarov, ktoré si vie každý kúpiť za polovičnú cenu :-( Za jednu polievku, nápoj a dve hlavné jedlá s prílohami dať 360 korún bolo v tomto prípade príliš veľa. Ešte teraz ma striasa, keď si na tú pachuť spomeniem.

Kde bolo, tam bolo - Once upon a Time

Možno viete, že presnejšie údaje o histórii a počiatkoch nášho domu nemáme. Bývalí majitelia nám nezanechali ani fotky pôvodnej fasády (než v 70. rokoch na ňu nastriekali brizolit), ani žiadne staré plány. Na miestnom stavebnom úrade som sa dopátrala len k dokumentom z 20. storočia - plánom na stavbu chlievov, konských stajní a kôlní (máj 1913) a stodoly (marec 1925) a plánom na prestavbu sýpky na poschodí na bytovú jednotku (jún 1970). Chlievy a kôlne na kočiar, aj stodolu, ktorá už dávno nemá strechu a odhadca ju pomenoval dožilá stodola, si dal postaviť roľník Čeněk Vosmík. Od suseda vieme, že to bol trochu nevrlý starý mládenec, ktorý z duše nenávidel komunistov.

Z prestavby sýpky máme aspoň pôdorys pôvodného stavu aj so zakreslenými dvojkrídlovými dverami z chodby do súčasnej obývačky - dvere T.-ovci zamurovali a z popisu tušíme, že pod omietkami a rákosom by sa mali schovávať drevené stropy. Na nákrese sú vchodové dvere zasadené do akéhosi kamenného alebo štukového portálu, žiaľ v skutočnosti sú tenučké zárubne skryté v brizolite... Nenašli sme zatiaľ ani trám s vyrezaným rokom výstavby, či prestavby (no ale zatiaľ sme radikálne nič neprerábali okrem kúpeľne a záchoda...). Podľa presvitajúcej omietky na niektorých miestach a náznaku rímsy pod jedným dolným oknom predpokladám, že vyzeral podobne ako susedný malý domček. Našla som starú rytinu zobrazujúcu časť nášho domu na stránkach mesta, je to jediná podobizeň a ani tam nie je vidieť podobu fasády, lebo ju zakrýva iný dom.

V inzeráte bolo ako rok kolaudácie uvedené 1860. Nedávno som objavila staré mapy z čias monarchie, na mape z druhého vojenského mapovania za cisára Františka už zreteľne vidieť náš dom; mapy vznikli v rokoch 1836-52. Samozrejme, aj na mape z tretieho mapovania za cisára Františka Jozefa v rokoch 1877-80 - dom som vyznačila farebným orámovaním. To sme pokročili, musel stáť už pred rokom 1836.zdroj máp: www.oldmaps.geolab.cz Laboratoř geoinformatiky Univerzita J.E. Purkyně; 1^st (2^nd) Military Survey, Austrian State Archive/Military Archive, Vienna; Ministerstvo životního prostředí ČR

Pozerala som to na jar, keď sa mapy ešte zobrazovali, dnes treba poslať žiadosť o zaslanie konkrétneho mapového listu.

Zatiaľ posledným krokom k odhaleniu minulosti bola návšteva miestneho múzea - pani mi dala kópiu výpiskov z kroník a úradných kníh. Nie všetko je jasné, náš dom má popisné číslo 15 a pred prečíslovaním v roku 1878 mal číslo 16, ale celé 19. storočie sa dom v dokumentoch uvádza ako č.p. 14. ??? Z výpiskov k dnešnej pätnástke sa dozvedáme, že na mieste domu, záhrady a veľkého pozemku za domom bývavali tri domy, najstarší zápis máme z roku 1525, že si Anna Mošnová zapisuje dom so záhradou. Posledný zápis o tomto dome je z roku 1621, kúpil ho mlynár Václav Pšanský za 600 kôp meissenských (míšeňská kopa = polovica kopy pražských grošov; kopa bola šesťdesiat kusov, čiže by to malo byť 36 tisíc meissenských grošov, t.j. 18 tisíc pražských grošov).
Ďalší dom sa spomína v roku 1596, Jakub Volf ho predal Janu Hobnerovi. Z výpiskov k ostatným dvom domom (ako so sebou susedia) som zistila, že predtým v roku 1535 ho vlastnil Vaněk Bejček. Tento dom v máji 1629 ako zborený za 18 meissenských kôp obec predala Václavovi Pšanskému.
Zaujalo ma, že domy sa predávali ako na bežiacom páse, žiadne veľké rodinné dedičstvo to asi nebývalo, dnešné realitky sú šuviks. Väčšinou sa dom po dvoch - štyroch rokoch predal. Ktovie, či to bolo špecifické pre toto miesto, alebo to bolo v tej dobe bežné všade. Pohnuté udalosti - vojenské výpravy, rabovanie, hladomor asi neboli vždy príčinou, iba dvakrát sa v predajoch spomína útek majiteľa (druhý dom r. 1598 "poněvadž Jan Hobner z domu toho pryč ušel a dům k spustošení přichází", tretí dom r. 1631 "Řehoř Vokoun z Vokounštejna koupil od Samuela Nábínského, který ze země odešel za 14 kop m. dům zbořený"), zázrak, že pri takej starostlivosti dom vôbec pretrval toľké storočia a nespadol...
Tretí dom vlastnil v roku 1535 Petr Haramanda, v roku 1538 ho kúpil sladovník Jíra z Hoštky (mimochodom, tridsať kilometrov vzdialenej), jeho manželka Marta r. 1542 postúpila dom Janu pivovárníku, 1556 ho kúpil Jíra jirchář (spracovateľ koží) za 72 kôp meissenských.
Škoda, že sú to iba výpisky bez nákresov a máp, niekedy je trochu nejasné, o ktorom dome sa hovorí - až od roku 1795 má dom popisné číslo, dovtedy sa určuje, s ktorými domami susedí. A tak v roku 1631 spomínaný Řehoř Vokoun kúpil zborený dom medzi svojím domom a domom Václava Pšanského, v apríli 1651 predal svoj dom mlynárovi Václavovi Pšanskému. Asi nepredal ten zborený. Každopádne sa tri domy - alebo ich ruiny stali majetkom mlynára Václava Pšanského a konečne sa zastavil kúpno-predajný reťazec - júl 1679: "Václav Pšanský odkazuje synu Danielovi dům ve kterém zůstává s připojenými spáleništmi též zahrádkami" ... júl 1746: "Po †Janu Václavu Pšanském zdědil syn Josef Maxm. Pšanský dům starý se zahradou se stodolou v ceně 586 zl."
Po 144. rokoch v rodine predáva v apríli 1795 J. M. Pšanský "Janu a Magd. Salačovým z Mělníka svůj dům č. 14 várečný se zahradou ve výměře 1103 čtv. sáhů a s dílcem vazku, luhu a polem 1 3/4 strychu za 1000 zl. V této kupní ceně zahrnuty jsou též 2 koně, 4 krávy, vůz, pluh, brány atd." V januári 1797 kúpili Salačovci "po Josefu Pšanském lenní statek", vdova Salačová sa neskôr znova vydala a v apríli 1809 "prodala Josefu Knoblochovi, hostinskému ve Zvoleněvsi a manž. Alžbetě za 10.000 zl. 1) dům váreční č. 14 se zahradou, luhem a rybníkem a fundem instruktem, 2) zahradu ´Kobylu´, 3) dílec Vazku, 4) 3 strychy polí", hostinský ďalší rok predal všetko za 10.400 zlatých Antonínu Hodkovi, ten za štyri dni (!) okrem záhrady Kobyly všetko predal za 6200 zlatých manželom Adamcovým a chudák dom opäť putoval z rúk do rúk, manželia ho po polroku - v marci 1811 predali za 8500 zlatých, v júni 1812 "váreční dům č. 14 se zahradou ve vým. 1103 čtv. sáhů s chlévy a stodolou, luhem a rybníkem za 4000 zl." kúpili manželia Schneiderovci a už v júli 1813 všetko predali za 4000 zlatých.
Posledný zápis je z októbra 1841, dom vlastnili manželia Pavlíkovci. Čo sa dialo odvtedy až do začiatku 20. storočia, keď v ňom hospodáril roľník Čeněk Vosmík, to nevieme. Možno sa v ňom vystriedala ešte spústa majiteľov, možno už dom našiel pokoj u stálych vlastníkov...
My sme sa z tohto dozvedeli, že terajšia stavba stojí minimálne od polovice 18. storočia a veky sa tu varilo pivo :-)
Nebolo by to fajn, keby každý dom mal svoj rodokmeň - každý majiteľ by tam videl, čo všetko jeho dom prestál a možno by mal k starožitnosti úctu, opravy by neprebiehali bezhlavo a radikálne...

Letne výletne III - Summer Trips III

Opäť na starej Jawe, tentokrát do Prahy. Dosť často chodievame okolo Ekotechnického múzea v Bubenči, tak sme si naplánovali výlet, aby sme videli, čo sa skrýva za tými tehlovými múrmi. Ekotechnické múzeum je bývalá pražská čistiareň odpadových vôd. Výlučne technická budova, do ktorej stekali vody plné všetkého možného humáču - i tak sú budovy postavené s ozdobnými prvkami... Projekt pražskej kanalizácie a čističky navrhol v roku 1893 Nemec W. H. Lindley, stavba prebehla v rokoch 1901-1905, čistička fungovala od roku 1906 až do 1967. Ale aj neskôr ešte zaskakovala, keď bolo treba.

V podzemí je ešte aj dnes vlhko a slabší závan dávnych čias, keď tu pracovali v hroznom prostredí chlapi a ručne vyťahovali veľký naplavený odpad... Z priestoru na velikánske vodné koleso sme prešli k automatizovanému lapaču nečistôt a piesku, obzreli sme si funkčné storočné kalové čerpadlá a pýchu múzea - naleštené parné stroje (poháňali čerpadlá) a posledné fungujúce parné kotly. Zvláštny kontrast krásnych tehlových múrov s ťažkými a nebezpečnými parnými strojmi... nehovoriac o zatuchline v podzemných chodbách.Otvorené je od stredy do nedele v časoch 10:30, 12:30, 14:30 a 16:00, vstupné 120 korún, zľavnené 60 a fotenie voľné.
Presunuli sme sa do Troje na poetickejšie ukončenie výletu - do botanickej záhrady. V balení Symbivitu bol zľavový kupón :-) Botanickú záhradu treba určite vidieť viackrát v roku, vždy kvitne niečo iné. My sme si prešli vonkajšie expozície okrem vinohradu a stredomorskej flóry a trvalo nám to dve hodiny aj s občerstvením v ornamentálnej záhrade.
V čase našej návštevy, 10. júla, kvitli ľalie, ľaliovky (denivky) - množstvo rastlín v záhone bolo až neuveriteľné, hortenzie, juky a všelijaké letničky. Veľmi sa mi páčili vyvýšené zeleninové záhony ohradené prútím... a vistériový altánok v japonskej časti. Prechádzku sme zakončili v suchej polopúštnej časti a v mokradi sa objavila aj fauna:Vstupné do vonkajšej expozície je 50, zľavnené 25 Kč.

Náš júl - Our July

Cez júlové sviatky sme okrem výletov na motorke vyrobili kvetinový záhon v záhrade za višňou. Rástli tam žihľavy, kozia noha a podobné buriny, pokosené to vyzeralo ako rúbanisko. M. si nazbieral okolo múrov popadané kamene a spravil z nich okraj. Zasadili sme tam náprstníky, zvončeky broskyňolisté, violky, echinacey, drobnú pokryvnú ružu a anglickú Austinovu ružu Jubilee Celebration, jej kvety voňajú ako medovka. Doplnila som k nim ešte levandule a gypsomilku, vysiala som slnečnice.

Na dvore sme predchádzajúce dva roky postupne tvorili záhon pod múrikom. Tento rok sme zatiaľ pokračovali až ďalej vedľa domu. Na dvore to vyzerá takto, v polovici mája už sú odkvitnuté snežienky aj narcisy, vykúkajú stonky ľalií a kvitnú zatiaľ len sedmokrásky. Už som zasadila letničky - osteospermá:V polovici júna kvitnú ruže, ktoré sme dostali od suseda - vysoká popínavá a drobnokvetá pokryvná:Polovica júla prináša spústu kvetov a farieb: bielu a žltooranžovú ľaliu, ružovooranžovú ľaliovku a na druhom konci sa schováva tmavočervená, rudbekie a margarétka zo semienok, pod ružami sa schovávajú levandule, kvitnú osteospermá a sedmokrásky. Zasadili sme k nim tento rok i rudbekie a maky, ale ešte nekvitli: V záhrade sa za bylinkovou špirálou a hluchavkovou kopou schovávala medzi žihľavami minuloročná hortenzia. Keď tam gazda pokosil, odkryl rozkvitnutú hortenzku, ktorá minulý rok iba rástla, rástla a nekvitla. Má pekné nafialovelé kvety. Neďaleko pod jabloňami kvitne ružová hortenzia, stále sa snažia violky rohaté, na dvore vedľa Lawinie kvitnú echinacey, na pozemku za domom štetky a v kvetináčoch fialové petúnky a kompaktné potúnie ´Cappuccino´ z výpredaja - zdochlinky sa celkom dobre ujali.
Presadenie z tmavého rohu pri bráne na svetlejšie miesto ruži celkom prospelo, už sa zahniezdila a začala kvitnúť.Zajac sa postupne z pozemku sťahuje do záhrady, počas daždivých dní sme tam veľmi nechodili a on sa usalašil pod orgovánom. Našťastie neobhrýza zeleninu, ani kvety. Časom sa asi ubytoval v bazovom rohu za sklípkom a veľmi sa mu ani nechce odbehnúť, keď zbierame úrodu.
Na drôtoch mali zraz lastovičky a belorítky, sedeli tam ako noty. Cez deň nám sedia aj v žľabe - mohli by ho zalepiť :-) Pod nimi na priedomí lebedí hrdzavý kocúr, nevšíma si ani vtáčiky, ani morčatá. Symbióza...

Letne výletne II - Summer Trips II

6. júla sme si odskočili na hrad Okoř - prehliadka polhodinová samostatná, bez sprievodcu. S vytlačeným výkladom v ruke, vstupné štyridsať korún na osobu. Hrad stál už v polovici štrnásteho storočia, po tridsaťročnej vojne patril jezuitom a keď ich rád v roku 1773 zrušil Jozef II., hrad začal chátrať. Od roku 1994 patrí rovnomennej obci.

Veža zo 14. storočia, v nej bola stará kaplnka z 13. storočia; replika gotických dlaždíc:Po lokálnych cestách sme sa vydali do dedinky Třebíz, obzrieť si skanzen, teda Národopisné múzeum Slánska. Oficiálne je otvorené okrem pondelka a soboty len do štvrtej, ale keď sú návštevníci, tak pani sprevádza aj dlhšie. Funguje tu zaujímavý "vlakový" systém, pani sprevádza turistov po jednotlivých domoch a ďalší príchodzí tápu na návsi, obzerajú informačnú tabuľu, až zbadajú sprievodkyňu ísť do ďalšieho domu a pridajú sa. Takto sa postupne v jednotlivých domoch návštevníci pripájajú a odpájajú, no zaujímavo to funguje. Vstupné je symbolické za 35, pre študentov dokonca len 15 korún, fotiť sa môže voľne. Zvláštnosťou je, že na návsi sú skanzenové domy (murované, keďže oblasť je bez lesov) obklopené normálnymi súkromnými.
My sme sa pridali v rodnom dome spisovateľa Václava Beneša Třebízského a pokračovali sme do Cífkovho statku, kde okrem veľkého hospodárstva (nádherné stajne s klenbami a drevenou dlažbou) fungoval aj hostinec, či po našom krčma. Usadlosť je názornou ukážkou barokovej ľudovej architektúry, ale statok bol už takmer ruinou, nebyť osvietencov, ktorí si uvedomili jeho hodnotu. Na oprave v sedemdesiatych rokoch sa podieľali miestni, ktorí pochopili, že pamiatková ochrana má hlavne vychádzať od samotných obyvateľov obce. Dedičstvo po ich predkoch...Dnešného človeka zarazia maličké izbietky, kde okrem pece, postelí a stola so stoličkami nič iné nie je. V jednej posteli spali dospelí a v druhej menšej deti. Všetci pekne svorne, žiadne samostatné izby, s počítačmi, aby sme sa vyhli osobnému kontaktu...
Obzreli sme aj dedinský Obchod ve sboží smíšeném, i maličký domček z 1. polovice 19. storočia, kde sa opäť zamyslíme nad veľmi skromným zariadením. Pri domčekoch sú rozkvitnuté predzáhradky s bylinkami. Ťažký život mali sedliaci a roľníci, ale o koľko družnejšie boli rodiny a žili nezávisle od zdrojov elektriny, plynu, benzínu a internetu a všetkých tých súčasných vymožeností, ktoré nás zväzujú a vydávajú na milosť a nemilosť veľkým spoločnostiam a politikom. Stačí dlhší výpadok elektriny a sme stratení...Končíme zábermi z rodného domčeka V.B. Třebízského (1849-1884), jeho pamätník tu obyvatelia zriadili už v roku 1904. Opäť maličké izbietky, nízke stropy, malé okienka... Aspoň na chvíľu sa prenesieme na začiatok devätnásteho storočia.