Nemám vo zvyku na blogu rozoberať aktuálnu situáciu, ale to neznamená, že "neriešim", ako sa tomu v posledných rokoch vraví. Určite ste čítali rôzne vyjadrenia, ktorými médiá prekypujú, nemálo ľudí berie súčasnú neľahkú situáciu ohľadom núdzového stavu, obmedzenia pohybu i prevádzok v súvislosti s epidémiou koronavíru ako varovný prst prírody, že už má pomaly dosť toho, ako ľudstvo bačuje s planétou a čo sme dorobili so životným prostredím. Možno na tom niečo bude.
Ale ruku na srdce, čo ste robili predtým? Čím ste prispievali k odľahčeniu priemyselného, dopravného a ekologického zaťaženia? Poctivo ste triedili odpad, ba čo viac - premýšľali ste už pri nákupe ako doniesť domov čo najviac (s)potrebného a pritom minimum obalov-odpadov? Nezlákali vás smejúce sa polyresinové zajačiky, kuriatka, trpaslíci - všetko vyrobené v Číne a dovezené cez trištvrte sveta, nenechali ste hlboko v skrini či v prachu na povale krabice so starými sklenenými vianočnými ozdobami a nekúpili ste si miesto nich každý rok-dva nové (plastové), aby ste boli trendoví? Nevyhodili ste československý porcelán a keramiku, na výrobu ktorých bola potrebná spústa energie, a nekúpili ste si miesto nich zdanlivo lacný keramický ikeácky servis, a vôbec vás pritom nezaujímalo, ako je možné za pár korún vyrobiť, vypáliť a doviezť ho tisíce kilometrov? Koľko kíl nezjedených či skazených potravín ste za rok vyhodili? Koľkokrát ste namiesto podnikajúcich susedov podporili korporáty, pretože predávajú lacnejšie? Hoci majiteľom týchto korporátov vôbec nejde o vaše blaho, ale len o svoje tučné sumy na účtoch, za cenu humpľovania planéty - napríklad z Nestlé chceli, aby sa vodné zdroje privatizovali (akoby nestačilo, že starostovia obcí predali vodovody i kanalizácie súkromným zahraničným firmám, my občania platíme každým rokom viac, ale do infraštruktúry sa nič neinvestuje, veselo kŕmime zahraničných akcionárov - a ani len tie akcie si nemôžme kúpiť). Tieto finančné skupiny vlastnia rozmanité podniky, chvíľu nám nechajú staré logo, na ktoré sme zvyknutí, ale veľmi rýchlo odžubú receptúry našich predkov, aby mali čo najlacnejšie náklady a čo najväčší zisk. Kupujete stále výrobky našich bývalých podnikov, ale už pod taktovkou Mondelézu? Chutia vám náhrady náhrad? Hlavne, že je to lacnejšie? Tradičná príchuť vypálených pralesov zmenených na palmové plantáže? Mňamka!
Od potravín prejdime k nižšiemu stupňu, k pestovaniu plodín - je vám jedno, že sa z pestrej krajiny stáva púšť, že veľkolány bez lesíkov nezadržia vlahu, že sa zvieratá nemajú kam ukryť, že tie najhúževnatejšie kusy dorazíme koktejlom pesticídov, ktoré sa hneď splavia do potokov, že sme všetci kŕmení glyfosátmi, že sa namiesto potravín pre nás pestujú na poliach "potraviny" pre motory, že takmer zanikla živočíšna a ovocinárska výroba. Áno, doteraz sme si všeličo mohli kúpiť v supermarketoch, aj keď nevalnej kvality a pochybnej výživovej hodnoty. Lenže situácia sa zmenila, celý svet je zaskočený vyčíňaním víru a štáty si budú svoju produkciu chrániť pre svojich občanov. Najeme sa montovaných skladových hál, repky postriekanej glyfosátom, drevených peliet z rýchlorastúcich stromov? Vy sami ste si koľko ovocia a zeleniny vypestovali, či ste v horúcich dňoch radšej míňali drahocennú vodu na zalievanie trávnika? Každý sám nech si spomenie, či sadil rastliny na také miesto, aby najväčšmi vyhovel ich nárokom a predchádzal tak chorobám, či pri prvých náznakoch použil prírodné prostriedky alebo hneď hľadal útechu v chémii, čo zabíja nielen patogény, ale i užitočné včely... Ako potom chcete od poľnohospodárov, aby pestovali v súlade s dávnymi postupmi, aby nedrancovali pôdu do posledného životodárneho zrniečka, keď sami hneď siahate po jedoch?
Dúfam, že toto už bude ten impulz i pre duševne slepých, aby sa zobudili. Že záhrady majú byť živé, že máme ctiť prírodu, pestovať potraviny pre nás i pre živočíchy a nie robiť si erózne suťoviská. Ešte len pár týždňov sme z vážnych dôvodov - tých najvážnejších - obmedzení v pohybe a v slobode nakupovať a mnohí už majú nalomenú psychiku. Oddýchnu si pri pohľade na holé šutre s neprirodzene zakrpatenými drevinami? Alebo duša pookreje v záplave krokusov, ktoré po pár dňoch vystriedajú scily a popri nich narcisy, hyacinty, tulipány - všetko to bzučí ako sa na nich zgrupujú rôzne včely a čmeliaky; namiesto zúfania si môžte sledovať, či už rašia lístky reďkoviek, či vykúka špenát...
Speváci, herci, turistickí sprievodcovia a hoteliéri sa prví sťažovali na obmedzenia, že nemajú príjmy. Doteraz si žili vo vate, mysleli vtedy na tých, ktorí sa v iných oblastiach uskromnia, aby si vyšli do divadla, na koncert, videli aspoň raz more, užili si na výročie komfortný wellness pobyt...? Kdeže. Finančníci omieľali, že máme mať úspory aspoň na tri mesiace. Neprešli ani tri týždne, sotva tri dni, keď začali vykrikovať, že už nemajú, na čo boli zvyknutí. Ako dlho by bez obmedzení trvalo, kým by začali vykrikovať, nech ich štát ochráni pred nákazou?
Spoločnosť dospela do takého štádia konzumu, že už nestačili ojedinelé články, príklady "eko-bio-bláznov", čo sa snažia vymaniť zo súkolia systému. Prečo ste potrebovali takúto facku, takéto nebezpečenstvo, aby ste sa zamysleli nad tým, čo je podstatné, čo je dôležité a ako žiť s čo najmenšou uhlíkovou stopou? Ako všetko čo najviac využiť, nekupovať zbytočnosti (nebudú sa vyrábať ani prevážať cez pol sveta, nebude nám toľko kamiónov ničiť cesty a domy pri cestách nebudú trpieť otrasmi), ako podporiť lokálnu výrobu, si pomôcť navzájom v rodine, v ulici, v obci, v kraji, v štáte... košeľa má byť bližšia, než kabát.
Možno sme svedkovia zániku rímskej ríše. Keď už ľudia nevedeli, čo by so sebou robili, keď boli senátormi kone, keď sa zmietali vo zvrhlostiach. Ozaj máme televíziu na to, aby na nás denno-denne chrlila rozhádané vyšinuté zákerné kreatúry? Myslíte si, že to, čo z médií neustále prijímate, že vás neovplyvní? Nekupujete bulvárne plátky preto, aby ste nešpehovali, čo kto s kým? Keby vás to nezaujímalo, nikto by to nepísal, nefotil, nevydával, nenakrúcal. Potrebujete k svojmu šťastiu nešťastie druhých? Lady Diana mohla ešte žiť...
Pre mňa sa za posledné dva týždne mnoho nezmenilo. Nemôžem síce kedykoľvek vybehnúť do záhradníctva, nemôžme si doviezť z pieskovne piesok (našťastie sme to stihli krátko pred), nemôžme si dokúpiť nejaké náradie. Nemôžme vyraziť na výlet a posedieť si v nejakej reštaurácii pri dobrom jedle či zákusku. Ulice sa vyprázdnili a tých pár ľudí, čo vidíme v potravinách, vyzerá zvláštne so zakrytými tvárami. Zvláštne je to, že do potravín ideme v rukaviciach, že po príchode z obchodu hádžeme veci do pračky... inak sa málo zmenilo. Chlieb sme si piekli vlastný z ražného kvasu i predtým. Spústu času som predtým i teraz trávila prácou v záhrade, konkrétne v tomto čase ma zamestnáva čistenie okrasných záhonov od vlaňajšej stariny, vytrhávanie mladej buriny, prihnojovanie kompostom s pieskom, výsev reďkoviek, šalátu, hrášku, špenátu, výsev paradajok... Školu, ktorú som začala na jeseň, aj tak mám raz za mesiac, takže táto vynútená zmena nie je až taká badateľná. Rodina je ďaleko, aj v normálnych časoch sme sa osobne vídali nárazovo, komunikujeme každodenne cez internet. Kým nemusím ísť do obchodu, zmenu si neuvedomujem, hoci M. neprichádza neskoro večer, ale pracuje z izby. Tento starý dom veľmi dobre funguje aj bez civilizačných vymožeností - našťastie elektrina aj internet fungujú, plynový kotol kúri - keby dačo, ohrejeme sa pri liatinovej piecke na prízemí či pri ohni na dvore. Máme zásobu sviečok ;-)
Nepríjemný pocit sa ma zmocní až večer, keď prebehnem správy, u koľkých testovaných sa vírus potvrdil, alebo keď musíme z bezpečia starého domu a záhrady obklopenej kamennými múrmi do obchodu medzi tých zamaskovaných ľudí.
Škoda, že táto tvrdá lekcia nemôže byť udelená len tým, ktorí by ju najviac potrebovali - skorumpovaným politikom, ktorí predajú aj vlastnú matku, aj stoličku pod zadkom; nenásytným majiteľom korporátov, ktorí celkom zabudli na svoje dobré meno, na verného spokojného spotrebiteľa, a vidia len cifry na účtoch, pritom neváhajú ohýbať morálku i zákony, len aby mali stále viac a viac; kriminálnikom a zlodejom, ktorí spoločnosti nič nedávajú, len škodia. Menšia lekcia by sa hodila ale i bežným ľuďom, na prvý pohľad slušným, ktorí ale obťažujú svojich susedov hlukom, naschválmi, nechajú svojho psa vyšpiniť sa niekomu rovno pred dvere a nezoberú to; ktorí znečisťujú verejné priestranstvá odpadkami, cigaretovými ohorkami... jednoducho všetkým, ktorí vôbec neberú ohľady na svoje okolie, demokraciu si pletú s anarchiou či tyraniou, ktorí nerešpektujú súkromné vlastníctvo a bez okolkov vlezú kamkoľvek - použiť niečí pozemok ako záchod, ako skládku odpadu, zobrať si bez súhlasu niečie ovocie, orechy, kvety... aj tieto zdanlivo drobné prehrešky, pre ktoré si nájdu ospravedlnenie a výhovorku, ako i tajné fotenie bez zaplatenia poplatku v múzeu, na zámku, v jaskyni, pre ten pocit, ako niekoho odžubali - všetko sa počíta. Keď týchto zdanlivých slušňákov v takej chvíli napomeniete, 99 % z nich sa nezahanbí, ani sa neospravedlní, naopak - sú ešte papuľnatí.
Hádam táto tvrdá lekcia otvorí mnohým oči, aby sa zmenili, keď už nevedeli žiť bez zbytočností a nevedeli si vážiť podstatné veci. Zo spoločnosti sa celkom vytratil sediacky rozum, preto sa masy nechajú opíjať rožkom.
Snáď sa tento koronavírus preženie a nechá nás poučených žiť odznova, rešpektovať i zaujímať sa o svojich príbuzných, susedov, obecné spolky, nechať si "celebrity" žiť svoj život bez dohľadu kamier či objektívov, púšťať do sveta a zároveň prijímať dobro, používať sedliacky rozum, zvážiť všetko do dôsledkov. Dopriať si raz za čas, ale poriadne, kvalitu, namiesto kvantity denno-denne.
Ak ste to aspoň traja dočítali do konca, blahoželám! Posledné roky už ani nevieme čítať, analyzovať, argumentovať - komunikácia sa scvrkla na heslá, obrázky a piktogramy.
