Nešťastná čapica... Na Štedrý deň sme išli za starou mamou do penziónu. Dolu na vrátnici (pardon, recepcii) bol starý chlap. Ťažko ho nazvať pán, prosto chlap. Dedo. Mal uhnuté, dosť to bolo cítiť. Teda aspoň môj citlivý nos to hneď zaznamenal. Okrem kořalky mal ešte nasadené poriadne popolníky. Podala som mu občiansky - na fotografii mám dlhé vlasy. Tie mám aj na hlave, ibaže som mala čiapku - takú smiešnu s oranžovými chlpmi navrchu, nosievam ju na tréningy.
Vrátnik mal času ojojoj a vybavoval sa s ďalším dedom o starých novinách. Po chvíli mi to nedalo a povedala som, za kým chceme ísť. On dačo "blablabla, pane." Pane?! Ja: "Pane?! Ja som žena, to nevidíte?" a dávala som si dolu čiapku. (Už to neplatí, že žena môže byť aj v interiéri s pokrývkou hlavy?) Cez popolníky pozeral na občiansky, že tam mám dlhé vlasy, nech si dám dolu čelenku. Čelenku - prišlo mi to divné, ale už som sa štartovala kvôli pánovi. Vybrala som si z chrbta dlhý cop - "Mám cop." Neviem, v akom prostredí sa dedo pohybuje, ale občiansky som mu podávala malou rukou, vôbec nie pánskou, navyše s nechtami nalakovanými na bledoružovo, s obrúčkou - a mala som lesk na perách. Samozrejme, že ma vytočil. Miloš sa za mnou náramne bavil. No jasné, jeho si so ženou nepletie nikto. Ani mu nijaký priblblý kamenár pred desiatimi rokmi do telefónu nepovedal, či je syn alebo kolega šéfa...
Cestou od starej mamy už sme sa na tom zabávali obaja. Keď povedal, že si mám dať dolu čelenku, Milošovi došlo, že je slepý ako patrón. Pripitý dedo si myslel, že tie oranžové chlpy sú moje vlasy.
Znovu som pocítila účinok zázračnej omladzujúcej čapice včera ráno. Išla som do obchodu a cestou domov na ulici, kam sme sa pred mesiacom a pol prisťahovali, vyšiel z dvora chlap. Oblečený nóbl. Správanie až tak nóbl nebolo, čumel do zeme. Nemusím zdraviť celé takmer trojtisícové mestečko, ale aspoň ľudí z tej istej ulice. No, uličky. Jeho faux-pas som prehliadla a pozdravila som ho prvá. Mohol mať tak okolo päťdesiatky. "Ahoj." ??? Mala som síce šušťáky a tú čelenku, ale odzdraviť na "Dobrý deň" "Ahoj" niekomu, kto má zjavne viac, než desať rokov, je trochu trápne. Až nadradené. Možno si aj on myslel, že som dáky výrastok.
Smiešnotrápne je, že ma v tridsiatke považujú za puberťáčku (v horšom prípade za puberťáka), pretože nosím rifle a obliekam sa športovo.
Hrať sa s výchovou a povahou ľudí prostredníctvom oblečenia je také ľahké...
