Rok - One Year

Pred rokom som napísala dosť dlhý článok, to sme boli na začiatku pandémie a veľa sa toho nevedelo - ako dlho sa vírus udrží na rôznych povrchoch, na akú vzdialenosť sa prenáša, ako dlho budú platiť obmedzenia i núdzový stav.  Pandémia trvá už vyše roka, stále nič extra nevieme. Informácie od úradov sa scvrkli na počty a grafy, koľko pozitívnych testami odhalili... obete sa v každom štáte počítajú inak: "s", "výlučne na pľúcnu formu", takže z toho ťažko dačo vyvodzovať. Určitý obrázok vykreslia čísla zosnulých, o koľko je ich celkový počet vyšší, než predchádzajúce roky. No nie o tom som chcela. 
O tom, o čom som písala pred rokom. Zhodnotenie - po prvej predjarnej vlne, keď ľudia doma šili rúšky, posielali rodine, známym aj cudzím ľuďom, s postupným oteplením, keď sa imunita prirodzene zlepšuje, respiračné ochorenia nie sú dominantné, sa ľudia uvoľnili, vystúpili všakovaké záujmové skupiny so svojimi hromadnými rozlúčkami... všetko zapadlo do starých koľají. Po vynechanej výučbe museli byť dva mesiace prázdnin. Museli byť tradičné dovolenky na chorvátskom pobreží. Koleso spotreby sa rozkrútilo naplno. Nejaké náznaky sebareflexie, že planéta má prebujneného konzumu dosť, tie dávno zapadli. Hádky politikov; opozícia, ktorá za nič nenesie zodpovednosť, vykrikovala o zbytočných opatreniach. Koalícia sa vo vidine októbrových volieb tvárila, že po začiatku septembra žiadne čísla nestúpajú, všetko muselo šliapať, aby sa ľudia nebáli prísť voliť. 
Na diskusiách sa spústa ľudí sťažuje, že opatrenia i vyhlásenia sú chaotické, každú chvíľu sa menia, nedávajú zmysel, politici ich nedodržiavajú... atď. - keď Váš sused kradne, tak kradnete aj Vy? Tri základné opatrenia, 3R - (čisté) ruky, rozostupy a rúšky platili od začiatku a ani takú banalitu masa nie je schopná pochopiť i dodržiavať. Večne sa mi niekto v obchode lepil na chrbát, aj keď boli na zemi nalepené značky. Keď som sa slušne spýtala, či sú to dva metre, väčšinou som si vypočula všeličo. Fakt netúžim mať cudzích chrenov hneď za plecom, nie sme v Indii - komfortnú zónu máme niekde nastavenú a pokladníčka nikam neujde, bude tam aj pre zákazníkov po nás. Mentálna kapacita aspoň tretiny ľudí v obchode nestačila ani na pochopenie, že zakrytý má byť aj nos. Rúšky pod nosom, na brade sú nanič! My sme celý čas, až kým nevyhlásili povinnosť respirátorov, nosili "iba" šatky, ale riadne. A neboli sme za celý čas nakazení. Áno, dýchanie nebolo také pohodlné, ale tú chvíľu v prevádzkach, na úradoch... sa to dalo v pohode vydržať. Nechceli ste? Tu máte nariadené respirátory, v ktorých sa dýcha oveľa horšie. Lebo ľudia nedokážu domyslieť súvislosti, analyzovať situáciu a vyvodiť dôsledky, ktoré môžu nasledovať - a hlavne nechcú nič, nikoho rešpektovať. Šatka na tvári nás nijako extra neobmedzovala. Že nemôžme cestovať za rodinou a už ani do vedľajšieho okresu, kde máme obchody bližšie, než v tomto okrese; že sa nedalo ísť na prechádzku mimo kataster - to nás už sakra obťažuje. A to len kvôli hlupákom, čo im nič nedôjde. Čo sa potrebujú vyhovárať na druhých. Vláda je taká, akú si ľud zaslúži. V občianskej zodpovednej slobodnej spoločnosti platia práva i povinnosti - keby drvivá väčšina dodržiavala základné 3R, nemuselo by to tak dopadnúť. Každý chce mať svoje neobmedzené právo, nikto mu nemá čo zakazovať baviť sa, nech sa obmedzia tí druhí (koľko i.iotov sa vyrojilo do prírody, lebo nemohli byť na diskotékach a v obchoďákoch - bordel v chránených územiach, bezzubí strážcovia, čo nemôžu udeliť ani pokutu... smutné) - aj my sme sa vybrali na bežky, ale skoro ráno, aby sme sa vyhli davom a po bežkách pri okienku sme mali riadne zakryté tváre a objednané jedlo/pitie sme si vzali so sebou. Koľko natlačených ľudí na sebe bez zakrytých nosov aj úst sme videli, koľko podnikov kde ľudia veselo konzumovali pri okienku, zasa bez akejkoľvek zábrany kvapôčkam... Papaláši sú takí, ako im spoločnosť dovolí. V správne fungujúcej spoločnosti by si po prešľapoch a ignorácii vlastných nariadení už neškrtli. Tu je všetko sranda, naoko, neoficiálne sa deje dačo úplne iné, ako oficiálne, každý má za sebou nejaké malé domov, takže ruka ruku myje a pravidlá sú pravidlá, papier znesie, život je iná vec. 
Hneď po začiatku pandémie som si čítala aj cudzojazyčné články o španielskej chrípke. Vážne som nebola v lete naivná, že sme sa s COV-19 rozlúčili a bude všetko ako predtým. Nechápem tiež, prečo dokument o španielskej chrípke dávali na ČT2 minulý týždeň a nie v polovici septembra. Že vĺn bude niekoľko a nie prvá bude najhroznejšia, to bolo jasné. 
Tak si užite respirátory teraz v dvadsiatich stupňoch, že ste zavretí ako laboratórne myši v jednom okrese. Ktovie, ako skončí táto nefunkčná spoločnosť, kde už pomaly väčšina prestáva dodržiavať zaužívané normy i pravidlá. Ako to bude vyzerať v premávke, keď toľko ľudí nebude dodržiavať dopravné predpisy; ako to bude, keď väčšina prestane rešpektovať nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva; keď väčšina začne odhadzovať odpadky do krajiny... Na niektorých platia iba okamžité a mastné pokuty, inak sa ako ľudia, aby nenastala anarchia, správať nebudú. Smutná vizitka. Nezmenilo sa nič. Pokrivené charaktery sú na koni, majú voľné pole pôsobnosti.  A pridávajú sa k nim ďalší, však "keď oni, tak i ja"...

50 rokov - 50 Years

Približne toľko delí od seba tieto dve fotky. Prvú spravil niekto v roku 1970, predtým, než bývalí majitelia začali modernizáciu starého domu. Ešte je na dome pôvodná vápenná fasáda a okolo okien sú plastické šambrány. Vpravo na poschodí sú malé okienka sýpky. O rok či dva tam už budú veľké okná a za nimi izba s kuchyňou, vedľa nej bude v hrubom obvodovom múre prebúrané vetracie okienko do špajze. Na výmenu obývačkového šesťtabuľkového okna za veľké trojdielne asi ani nemali projekt a povolenie (v projekte k zriadeniu bytovej jednotky namiesto sýpky je stále zakreslené pôvodné okno).
Isteže dom nebol v najlepšom stave, dosiaľ nikdy nemal žľaby pod strechou, takže celé storočia voda crčala zo striech a odrážala sa naspäť na múry, ktoré vlhli. Ale to šlo vyriešiť aj jednoduchšie a lacnejšie, než nános brizolitu na celý dom. 

1970 ~ 2021
2009

Víkend otvorených záhrad VI - Open Gardens Weekend, Part VI

Poslednou záhradou, ktorú sme v júnovú nedeľu navštívili, bola ukážková prírodná záhrada Stará Říše. To je názov obce na Vysočine. Táto záhrada býva cez Víkend prístupná v nedeľu a návšteva stojí za to, už fotky v medailóniku sľubujú pestrú a trochu tajomnú divočinu. A čo ešte vlastné stránky záhrady, kde je popísaná história tohto miesta aj sú zverejnené spústy fotiek rastlín i podľa ročných období. Už na ulici tu človek vie, do čoho ide - pekné kamenné stĺpiky, tyčkový plot takmer ani nevidno v záplave orgovánu, paviniča, hlohu...

Veľkou devízou sú staré košaté stromy, ktoré nielen tvoria magickú atmosféru, ale poskytujú blahodárny tieň i úrodu. Záhrada je pomerne vysoko, vyše 600 m n.m., dosť zatienená, napriek tomu sa tu celkom dobre darí ružiam. Vlani bol máj dosť chladný aj u nás v nížine, čo ešte takáto pahorkatina, ale okrem Víkendu otvorených záhrad je v tejto tajomnej záhrade ešte o dva týždne po Víkende nedeľná prehliadka ruží. 

Fotky na stránkach som si pozrela dopredu, preto som sa sem dosť tešila. Záhrada je aj v skutočnosti taká, ako na fotkách - trochu tajomná, prírodná, rozviata, džungľovitá, so spústou zákutí. K tej atmosfére mi moc nesedel prevádzkový ruch, návštevníkov tam bolo až-až, detský džavot, pobehovanie, trochu ma to vo vnímaní záhrady rušilo. Ale záhrady sú na to, aby nám v nich bolo dobre a aby sme si ich užívali. Takže moje introvertné pocity bokom. Popri dobrej polohe a zaujímavých výsadbách, na ktorých sa podieľali tri generácie rodiny (rodiny umelcov, spisovateľov, výtvarníkov), je veľkou devízou aj spústa odpočinkových miest - lavičky, stoličky, hojdacie siete... Okrem malebných zákutí v prírodnom charaktere je tu i pár zvýšených záhonov so zeleninou a bylinkami. 

Videla som v zmiešaných porastoch aj rododendron, ktorý potrebuje kyslú pôdu - ktovie, akú má starostlivosť, či je miestna pôda dostatočne kyslá. V prírodných záhradách sa nemá používať rašelina, pre plaketu je to základná podmienka. Po tejto návšteve musí snáď každý oceniť prítomnosť vysokých stromov na pozemku (i keď susedia vedľa majú "záhradu" s pár intenzívne tvarovanými stromčekmi, presný opak tejto). 

Za štyri roky sme počas Víkendu otvorených záhrad navštívili 22 záhrad, z ktorých som tu zverejnila vyše 260 fotiek. Slušná dávka inšpirácie, však?

Januárové jedlá - Food in January

Vianočné koláčiky sme dojedli 1. januára na desiatu ku káve. Linecké kolieska boli vynikajúce, vyvaľkala som ich natenko a dala som viac citrónovej kôry. 

Jednoduchá cesnaková nátierka - tvaroh s naším cesnakom zo záhrady a trošku soli. To je všetko. Na krajec domáceho pšenično-ražno-špaldového chleba som si dala ešte lístky bazalky, čo si veselo rastie od leta na parapete.

O tradičných gemerských zemiakových guľkách som už písala, teraz som ich robila po druhýkrát. Obvykle ich robieva mama, otec pripraví mäsovú zmes. Guľky sa varievajú na Tri krále. Tento rok sme ich varili v troch domácnostiach v dvoch štátoch, každá vo svojej "bubline" - mama s otcom na chalupe, sestra s rodinou doma a my tu tiež doma. 

Kyseľ je "omáčka" z varenia guliek. Zahustená múkou, dochutená octom. Mali sme kyseľa dosť, takže sme ho dojedali ako polievku, s vypraženou slaninou.

Medzi pečením chleba z času na čas strihnem nejaké menšie pečivo, z pšeničného kvasu alebo zmiešaním ražného s pšeničným, to kysne kratšie, než nechávam chlieb. Dva bochníčky, akési bosniačiky, posypané černuchou:

Pomaly pečený kus glejovky. S hubami, tymianom a rozmarínom, šťavu som trošku zahustila kváskom. K tomu zemiaky s malou tekvicou.

Zeleninové rizoto so zbytkom hubovej šťavy z pečenia glejovky. Vraj sa v domácnostiach vyhodí za rok približne 38 kíl potravín, na vidieku okolo 20 kíl. My sa na tieto čísla zďaleka nechytáme. Keď náhodou dačo zostane, spracujem to do ďalšieho jedla.

Pizza z pšeničného kvasu. Jedna klasika so zeleninou, šunkou od kosti a tuniakom a druhá s kyslou kapustou, akási obdoba tarte flambée (namiesto smotany som dala paradajkovo-bylinkový základ). Dala som tam aj zbytok škvariek.

Pilaf s voňavým korením, opečenou cibuľou, pistáciami a hrozienkami. 

Dobrú chuť - Bon appétit!

Mačky ´20 III - Cats ´20, Part III

Záverečná a najsmutnejšia časť zhrnutia nášho roka s mačkami. Ako aj vlani, s letnými horúčavami sa Kocúrovi priťažilo, pri kontrolnom odbere krvi mal sledované hodnoty močoviny i kreatinínu oproti odberu vo februári značne zvýšené (močovina z 20,8 stúpla na 30,3 a kreatinín zo 479 na 617 - doplním na ilustráciu, že referenčné hodnoty sú u močoviny 5,71 až 12,84 a u kreatinínu 70,91 až 212,75). Napriek podávaným liekom a rôznym doplnkom stravy, aj homeopatikám sa už neustále stúpanie hodnôt nedalo zastaviť. Užili sme si dva a pol roka od diagnózy stabilizovaný stav s močovinou tesne okolo hornej hranice. Od jari 2019 ale oba ukazovatele nezadržateľne stúpali. Kocúr sa držal len silou vlastnej vôle, ako nás ľúbil a bol nám vďačný, že našiel domov. Vlani (2019) aj teraz strávil tri dni prakticky celú ordinačnú dobu v klietke s pomaly kvapkajúcou infúziou. V labke mal zapichnutú kanylu. Do klietky som mu doniesla vlastný záchodík z domu, lebo on strašne nerád chodil inde, radšej by celú dobu zadržiaval. Dva večery s dvoma nocami mal previazanú labku s kanylou. Už mu to ani neprišlo zvláštne, tak ako vlani. Po zavodnení infúziami kontrolný odber ukázal močovinu 33,1 a kreatinín klesol na 509. 

so Šidi sa kamarátili, dávali si ňufákové "pusinky"

pod oknom sedela huňatá mačka, sledovali ju obaja

S kŕmením to uňho bolo pestré. Vždy sa pri naberaní tešil, prednými labkami sa škriabal po dvierkach kredenca, ale keď dostal misku, jeho nadšenie opadlo. Postupne s vekom, aj s chýbajúcou časťou zubov, so zapálenými ďasnami, jeho chuť baštiť šumela dostratena. Porciu som mu musela niekoľkokrát premiešať, čím mal pocit, že dostal dačo nové. Žral pokojne i hodinu, niekedy to bolo k zúfaniu. A ešte odháňať od misky mačky, ktoré mali o jeho porciu eminentný záujem. Už som rezignovala na to, že bude žrať len v kuchyni a tak sme sa s miskou premiestňovali po byte - v hosťovskej izbe na zemi, na posteli, na parapete, v obývačke na parapete... Bol zoslabnutý, chudý, ale stále sa s malou Šidi preháňal po obývačke. Nevyzeral apaticky. 

začiatkom septembra sme stihli ísť na chalupu k našim, tam sa na Vianoce 2013 začal Kocúrov nový život s pohodlím v posteli

Až po polovici októbra prestal mať o jedlo záujem, už sa nestaral ani o to, čo máme my. V pondelok 19. ešte trochu poolizoval čo som mu nabrala, ale žiadne nadšenie. Pri chôdzi bol občas trošku neistý, ale na gauč i na zohriaty radiátor vyskočil. V utorok to motanie a neistota na zadných labkách pokračovali, aj som mu z kožúška cítila močovinu. Poobede som ho zobrala k doktorovi, pichol mu antibiotiká, tiež čosi na povzbudenie chuti. Teplotu mal zníženú a vážil už len 2,5 kila (malá asi ročná Šidi vážila 2,7).  Už sme mu dokonca predložili aj Whiskas, čo je totálny mačací fast-food, napraný všelijakými dochucovadlami. Ani to ho neoslovilo, pritom pred pár týždňami by s Whiskasom zožral aj misku. Zohrievali sme ho na nás, ale už bol dosť spavý. Na diétu sme sa vykašľali (keby sme vedeli, koľko málo času zostáva, nemorila by som ho diétou už pár týždňov predtým). Zlým znamením bolo, že mu začalo byť vidno tretie viečko. To je vždy neblahé. Doktor povedal, že keď nereaguje na lieky, je to zlé a treba uvažovať o "utracení". Už od diagnózy slabých obličiek bolo jasné, že časom to pôjde viac a viac z kopca, ale i tak ma to nemilo prekvapilo a hlavne ten výraz. Akoby bol dáka prašivina z priekopy pri ceste. Stále sme dúfali, že sa rozbaští, ako už niekoľkokrát. No ale ani nakrájané kuracie prsia na drobné kúsky už sám nechcel, museli sme ich doňho tlačiť, dávať mu ich prstom čo najhlbšie do krku, inak to vypľúval. Jediné, čo si sám dal, že mi olízal z prsta tvaroh. Pri tom ho asi papuľka nebolela. V neskorších obličkových štádiách sa totiž v ústnej dutine tvoria vriedky. Už ani nepribehol keď som mačkám chystala do misiek, ani za nami nechodil na záchod. Polihoval, i keď sa tváril normálne, len bol zoslabnutý a pri chôdzi mu motalo tie zadné labky.

zostáva mu ani nie týždeň...

pondelok večer, vykúkajú tretie viečka, ide do tuhého, ale dúfame

utorok: 

Podchladenie sa nijako nelepšilo, my sme aj počítali s tým, že sa ráno nezobudí. Telíčko mu už prestávalo fungovať a my sme sa tým museli vyrovnávať. V stredu nám to bolo jasnejšie, že koniec je neďaleko, len M. sa s tým nevedel zrovnať ešte viac, než ja. Že sem k nám Kocúr neprišiel, aby sme ho vraždili a za týmto jeho názorom bola hlavne domnienka, že nám Kocúra po poslednej injekcii nevydajú, že náš milovaný nemôže skončiť niekde v kafilérii. S doktorkou som tieto veci musela cez telefón riešiť ja, čo všetko máme očakávať a či môže prísť mu dať poslednú injekciu k nám domov (nemôže kvôli prípadným komplikáciám, že obličkoví pacienti majú často kŕče, ktoré ľudí vystrašia a pod.). V stredu večer bol poslednýkrát na nás v obývačke a poslednýkrát spal v posteli. Vo štvrtok bol krásny slnečný deň, natlačili sme doňho trošku nakrájaných pŕs a tvarohu. Zabalila som ho do deky, zapla som si ho do šušťákovky a išli sme sa spolu telo na telo prejsť po jeho revíre, kde bol naposledy v septembri 2016. O tom som už písala, ako si to užíval, obzeral, kde čo pribudlo. Myslím, že mi bol vďačný, že som mu to umožnila. Keby som ho pustila navoľno, niekam by odišiel, aby tam osamote čakal na koniec. Potom naspäť vnútri sa na chvíľu spokojne rozvalil v obývačke na parapete, chvíľu sa pozeral na svoju záhradu zo spálňového okna, až sa uložil v knižnici. Aj keď sme ho odtiaľ vybrali, vrátil sa tam. Pozeral odtiaľ na mňa, potom sa tam učupil. Ani moc nereagoval na mačky, len sa oňuchal so Šidi a podriemaval. Knihy sme dali preč, mal tam pre seba celú policu, s dekou, aj záchodík som mu tam dala i misku s vodou. Telo mu už vypovedávalo, ale stále sa napil a spôsobne použil záchodík, ako tá voda ním prakticky len pretiekla. Hlavičku mal opretú dole, trošku na nás pokukoval, podriemaval, my sme sa ťažko rozhodovali, či ho navlačovať a odviezť na tú záverečnú injekciu alebo čo. Nakoniec sme sa rozhodli počkať, ako sa to vyvinie do rána. Niekoľkokrát som sa s ním rozlúčila, aby sa tu už netrápil a nevyhladoval sa, že sa môže stretnúť so svojou mačacou mamou.  On sa so mnou rozlúčil už v sobotu ráno, tlačil mi hlavičku ku krku, myslela som, že chce ísť pod paplón, nadvihla som mu ho, ale stále mi dával hlavičku ku krku a tvári. Keď som vystrčila ruku, zaboril si do nej čelo. Považujem to za jeho poďakovanie a rozlúčku.

streda: posledná noc s nami v posteli

štvrtok 22.10. po vychádzke, chvíľu na to si vybral svoje posledné miesto v knižnici

V noci zo štvrtka na piatok som sa nadránom o štvrtej z polospánku zobudila na šramot, Kocúr vyšablil prakticky nestrávené kúsky kuracieho mäsa, čo sme doňho za tri dni tlačili. Už bol dosť studený, ale stále tam podriemaval, občas zmenil polohu. Pred desiatou dostal záchvat, po ktorom už bolo jasné, že letíme na veterinu na poslednú injekciu. Dychčal, papuľku mal otvorenú, aj oči doširoka. Pršalo, mesto sa s ním lúčilo. Keď sme sa vrátili, než som zapálila sviečky, nechali sme spodok prepravky s jeho telíčkom tak, aby sa mačky mohli pozrieť a oňuchať ho, aby zistili, čo sa deje. Ibaže na to, aby si to uvedomili, by asi potrebovali ešte viac času. Pochovali sme ho vedľa morčiat. 

Doteraz som písala, že s Liši žiadne problémy ani neustále návštevy zverolekára nie sú. Lenže ona odmalička trávila čas s Kocúrom, patril do jej sveta a nielen, že sa ako správna mačka ťažko vyrovnáva so zmenami, navrch jej v hlave šrotovali rôzne teórie, čo sa stalo s Kocúrom a má hrôzu z toho, aby sa to nestalo i jej. Pozorovala z komody prázdnu policu v knižnici, kde bol naposledy. Začala byť nezvyčajne družná, mesiac spávala pri mne (dovtedy spávala hlavne pri gazdovi), potom sa raz zľakla, keď M. pod paplónom pohol nohou - už spriadala teórie, aká príšera si po ňu ide, odvtedy má hrôzu z postele a takmer sa bojí vôbec vstúpiť do spálne. Takisto sa vystrašila na gauči, pritom tam akú dobu spávala. Svoj strach si trochu kompenzovala preháňaním Šidi, zaháňala ju pod hosťovskú posteľ aj za kredenc. Malá je síce splachovacia, ale už toho bolo na ňu dosť a psychické vypätie sa u nej prejavilo častým chodením na záchodík a párkrát si čurkla i vedľa. To bolo mesiac po tom, čo sme zostali bez Kocúra. Keď som doniesla Šidi od zverolekára a postavila som prepravku na zem, Liši prišla, akoby čakala, že z prepravky vylezie Kocúr, ako to obvykle bývalo... Začala som im dávať upokojujúce kvapky Etovet. Zaháňanie ustúpilo, už ju Liši preženie iba občasne, malá sa upokojila. Ale tie hrôzostrašné scenáre si Liši vymýšľa i naďalej. Neberie do úvahy ani to, že my sme pokojní, že Šidi je pokojná, že sa hráme. Liši je stále v napätí a stále má nejaké vytipované miesta, ktoré sú podľa nej nebezpečné. 
Šidi stratila parťáka, ktorý sa s ňou milo hral a veselo naháňal. Občas láka Liši, aby sa hrala, tá na to nereaguje. Niekedy sa jej bojí, keď ju preháňa. Dúfam, že sa ich vzťah zlepší a že sa Liši upokojí. 

výrez z nie veľmi dobrej fotky z mobilu, ale ilustruje sitáciu: Liši sa viac túli, lebo je zmätená

takýmto záberom ani rodina nechce uveriť, že sa Liši druží

Po prvýkrát sme boli s mačkami doma na Vianoce, nešli sme k rodičom. Stromček sme im postavili najprv neozdobený, aby si naň navykli. A ozdoby sme povešali vyššie, dole boli iba rolničky. Šidi z toho mala tiež Vianoce, stromček sa jej páčil. Párkrát aj doňho vliezla. Len jedna guľa neprežila. Rok 2020 sme začali s dvoma mačkami, čoskoro sme mali mačky tri, ale skončili sme opäť s dvoma. Kocúr nám stále chýba a ako vidno, nie iba nám ľuďom. 

Mačky ´20 II - Cats ´20, Part II

Dosiaľ som zhrnutie roka s mačkami vždy vtesnala do jedného článku. Ale minulý rok bol zvláštny, už nepribudnú žiadne Kocúrove fotky, preto som pri výbere nešetrila. Tak tu máme druhý diel. Kocúr sa so Šidi rýchlo skamarátil. Veselo sa naháňali po izbe, vyskočili na kreslo, z kresla na gauč, z gauča k oknu... chvíľu sa akoby klbčili, ale obaja to jasne brali ako hru. Niekedy keď sa zabrali do hry a malá zamraučala, dobehla to riešiť Liši svojím spôsobom - vyfackať všetkých naokolo. Rýchlo sa naučili, že majú zmiznúť. Dávali si ňufákové "pusinky" - raz priamo pred Liši, ktorá sa hneď zhnusene otriasla :-D
Ešte pred koncom apríla došla na Šidi ruja. Po kastrácii, keď sa prebrala z narkózy, bola ubolená, pomotaná a trošku na mňa urazená, lebo ja som ju niesla k doktorovi. Druhý-tretí deň už mi to odpustila. Na rozdiel od Liši si vzorne nechala na sebe "ponožku". S chlpami pricapnutými k telu sa ukázalo, aká je ešte maličká. S úzkym telíčkom a huňatou hlavou i labkami vyzerala ako pudlík. Tuším si ani jeden štich sama nevybrala (nemusím dodávať, že na rozdiel od Liši...).
Keď sme prestali kúriť, Kocúr trávil čas v našom lone alebo vo vyhriatej špalete okna.
Malá spočiatku spávala sama v izbe, aby v noci nedochádzalo k nejakým mačacím poriadkom. Ale na samotke dlho nebola, obvykle si ľahla v spálni k zrolovanému koberčeku alebo mi spala pri nohách. Kocúr spal buď na mne alebo pri hlave na vankúši a Liši pri gazdovi.

ubolená Šidi pár hodín po kastrácii:

stále na nás, potrebuje sa dotýkať:

keby tak mohol rozpovedať svoj príbeh...

vzácne všetci traja pokope, na valci sa striedala Liši aj malá Šidi

home-office s mačkami :-) Šidi je veľmi kontaktná a rada cpe ľuďom labky do tváre

aj Kocúr úraduje

nezvyčajne blízko pri sebe - to sa deje iba pri otvorenej vetračke

prítulník prítulný