Medzi záhrady a parky patria aj staré cintoríny chránené ako kultúrne pamiatky. V rámci júnového Víkendu otvorených záhrad bol mimoriadne sprístupnený cintorín pri kostole Všetkých svätých v Plzni. Pochovávalo sa tu už od 12. storočia, obete morovej epidémie, aj padlí vojaci z bitiek 18. storočia. Koncom 18. storočia, keď cisár Jozef II zakázal cmitery v mestskej zástavbe, sa toto pohrebisko stalo jedným z dvoch hlavných cintorínov pre plzenských obyvateľov. So začiatkom 20. storočia prišlo uzavretie cintorína a od 60. rokov boli plány o parkovej úprave starého pohrebiska. Kostol už podstúpil obnovu, aj miesto tesne vedľa prešlo novou záhradnou úpravou. Dosť veľká časť cintorína je s počínajúcim letom zarastená kozonohou, brečtanom, papraďami. Aspoň občasné pokosenie by sa hodilo. V Bratislave máme dva najstaršie cintoríny pravidelne kosené, takže si návštevník môže čítať náhrobkové nápisy a pozostalí môžu hroby svojich predkov uctiť. V Plzni asi z pochovaných pred vyše 120. rokmi už nikto nemá potomkov - aspoň tak zarastený a vlastne celoročne uzavretý cintorín pôsobí. Nehovoriac o postupnej degradácii kamenných náhrobkov.
Keď sa cintorín ponechá desiatky rokov svojmu osudu a napospas prírode, potom jedného dňa príde čas na jeho úpravu/obnovujúci zásah a čím viac ho nechajú zarásť i schátrať, tým menej autentický zostane po revitalizácii. Aspoň na takomto pietnom mieste mi dovoľte povzdych nad cukríkovosťou spústy opravených pamiatok... Aj pri úprave cintorína by mali platiť tri hlavné zásady pamiatkovej starostlivosti: zásada autenticity (napríklad aj v druhovej skladbe rastlín, materiál na dláždenie...), zásada reverzibility (poškodenia náhrobkov nepremyslenými zásahmi, zle zvolenou zeleňou, zanedbaním náletov) a zásada umiernenosti (moderné štrkové záhony, neprirodzené guľovité tvary korún stromov a pod. asi nebudú to pravé orechové na cintorín, ktorý bol uzavretý v roku 1900).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára