piatok 20. septembra 2013

Letničky - Annuals

V nedeľu v noci sa leto prehupne do jesene. Počasie nás na to pripravuje už asi dva týždne.
Stále mám v hrantíkoch letničky, ktoré mali neskorý nástup kvôli dlhočiznej zime a chladnej jari. Pomaly by som mala zohnať chryzantémy a violky, ale ešte mi kvitnú petúnie aj muškáty - aj anglické, ktorých mám teraz hojne, pred zimou mi ich dala gazdova mama. Okrem nich som do hrantíkov zasadila červené petúnie s bielymi bakopami (dva prútené hrantíky na pavlači a jeden plastový pred domom) a pri vchodových dverách sú hrantíky s fialovo-ružovými petúniami a bledožltými surfíniami. Prežili v dobrej kondícii aj dažde, aj tropické horúčavy, prihnojovala som ich len občas. Počas našej týždňovej dovolenky boli všetky kvetináče okrem muškátov schované v dome - kde je dosť tma, takže po návrate, keď sme ich vytiahli von, začali vädnúť. Ostrihala som ich a teraz na pavlači kvitnú ostošesť, tie v jednom hrantíku pri dverách práve naberajú dych. 

30. júna petúnie s bakopou a 9. augusta muškáty, ktoré mám už piaty rok:
Na pavlači a v jednom hrantíku pri dome máme tento rok aj paradajky. V záhrade je miesta dosť, ale keď boli ešte začiatkom júna povodne a stále pršalo, obávala som sa, či z tých v záhone dačo rozumné bude a pre istotu som nechala nejaké pod strieškou.
Ruže ešte veselo kvitnú a rozvoniavajú, konečne sa viac predviedla aj Lichtkönigin Lucia. Aby sa obsypaná kvetmi nekymácala vo vetre, musela som ju priviazať a teraz sa túli k Lawinii.
 Neskoroletný pohľad na časť záhrady - vpravo artičok, z ktorého sme dnes už jedli prvé dve hlavičky a ešte robí ďalšie; vysadené okno vzadu - nemuselo by každú chvíľu pršať, a už len jeden drôt natiahnutý ponad dvor. Telekomunikácie si svoj odstrihli pred mesiacom. K múru by som chcela viac kvetov, aby to bolo farebnejšie, máme príliš veľa zelenej :-)
Pekné dni prajem, nech nás ešte potešia slnečné lúče!

piatok 30. augusta 2013

Júlové jedlá - Food in July

Posledný prázdninový víkend si môžme vychutnať dobroty, čo sme varili v júli:
Skvelý guláš z hovädzej glejovky (kližka) dusený s veľkou cibuľou, dvoma stonkami zeleru, papričkou - ktorú som potom vybrala, roztlačenými borievkami (jalovec), rozmarínom, vavrínom a šalviou. Neskôr som pridala ešte krájané paradajky a pretlak. K tomu tarhoňa. 
 Pošírovaná tmavá treska polak - krátko povarená v náleve s trochou octa, s korením i soľou a s mrkvou, stonkovým zelerom, cesnakom a cibuľou. Zeleninu možno vyhodiť, ale mne to bolo ľúto, tak som ju zjedla. K treske som uvarila zemiaky, na tanieri ich posypala cibuľkovou vňaťou. Pošírovanú rybu som preliala holandskou omáčkou. Jemná chuť a mäkké šťavnaté mäso, výborné.
 Jednoduchá mrkvovo-zemiaková polievka s cibuľou a červenou šošovicou, ochutená drveným korením, soľou a troškou rímskej rasce.
 Keďže som bola vtedy sama doma, ostal mi druhý filet z pošírovanej tresky (priznávam, bola som lenivá robiť ju na dvakrát, aj keď by to samozrejme bolo lepšie), ktorý som si už len zohriala a spravila k nemu omeletu s cibuľkou a opečenú bagetu.
 Potom neskoro v noci som mala stále na dačo chuť, tak som si spravila mliečnu ryžu s pistáciami, sušenými marhuľami a našimi jahodami. Okrem cukru som ju ochutila drveným kardamómom a klinčekom.
Ďalšie rýchle a jednoduché jedlo - kašmírsky pilaf, kashmiri pulao. Skvelá záležitosť. Prepláchla som ryžu basmati, nechala ju polhodinu namočenú a znova ju zliala, zvlášť na masle som opiekla kešu oriešky a cibuľu nakrájanú na plátky - dozlata. Ryžu možno v jednoduchšej verzii uvariť vo vode a zliať, prípadne ju môžte opražiť na masle s koreninami a potom variť v takom množstve vody s mliekom, aby sa stihli odpariť; pred dokončením idú do ryže hrozienka. Koreniny sú šafran, kardamóm, klinčeky, sušený zázvor, rímska rasca a bobkový list. Do uvarenej ryže s hrozienkami zamiešame opečené kešu a cibuľu. Vo väčšine verzií tohto receptu sa porcia posype ešte granátovými semiačkami, ananásom a pod. Mne stačili iba hrozienka, výborne to chutí aj na druhý deň.
Keď sa vrátil pán domu z pracovných ciest, konečne sme si vonku grilovali. Vykostené kuracie stehná naložené v citrónovej šťave s pretlačeným cesnakom, kurkumou, rímskou rascou a korením za´atar. Spolu so zeleninovým šalátom a gréckym jogurtom s pažitkou - pod šírym nebom lahoda.
 Leto rozvoniava grilovačkami, my sme si pre zmenu grilovali špízy z kuracích pŕs s kapiou a cibuľou, mäso bolo naložené v citrónovej šťave s trochou oleja, s rímskou rascou a tymianom. Ešte sme si grilovali jahňací bok ochutený arabským korením. Spravila som polníčkový šalát s rukolou, cibuľkovou vňaťou a ochutila ho horčicovo-balzamikovou zálievkou.
 Do tretice grilovačka na dvore. Kuracie prsia a krídla ochutené cesnakom, sušeným zázvorom, rímskou rascou a drveným korením, polníčkovo-rukolovo-uhorkový šalát a grécky jogurt s citrónovou materinou dúškou a tymianom. Štýlovo servírované s cinzanom na krabici, pretože stále nemáme stôl.
 Pečený jahňací bok (dôležité je odstrániť čo najviac tuku, ktorý nemá veľmi príjemnú chuť) s gréckym jogurtom ochuteným bylinkami a pretlačeným cesnakom, so šalátom a bagetou.
 Clafoutis s čiernymi ríbezľami. Obvykle sa tento francúzsky dezert robieva s čerešňami, ja som však použila čierne ríbezle. Cesto má inú štruktúru, než naša bublanina, je pevnejšie a pripomína palacinky. Potrebujeme naň tri-štyri vajíčka, polovicu šálky mlieka a polovicu smotany, to ochutíme štipkou soli, muškátovým orieškom, škoricou a vanilkou, ktorú som vynechala a namiesto nej dala trochu drveného kardamómu. Do cesta ide ešte trištvrte šálky cukru a šálka múky. Použila som trstinový cukor a z múky tretinu špaldovej. Formu treba vymazať maslom, posypať trochou kryštálového cukru a naň ide ovocie, ktoré zalejeme cestom. Pečie sa na 160-180 stupňov.
 Gazdových rodičov sme na záver návštevy vyprevadili glejovkovým gulášom - do základu trochu mäsovej slaniny, cibuľa, nadrobno nakrájaná mrkva a petržlen, stonka zeleru. Na chuť drvené korenie, rasca a rímska rasca, bobkový list, cesnak, šalvia, rozmarín a tymian. Občas premiešať a nechať dusiť čo najdlhšie, chuť bude perfektná. K tomu som spravila halušky.
 Vegetariánske menu - opiekla som v rúre mrkvu a petržlen s rascou a tymianom, na panvici som podusila šampiňóny, kapiu a pór a ešte som vedľa v hrnci chvíľu povarila zelený bôb so šampiňónmi, rozmixovala a ochutila cesnakom a soľou. Nič vyprážané, nič na spôsob à la mäso, žiadnu chuť neprebíja sójová omáčka, a presne takto jednoducho mi to vo vegetariánskych reštauračných menu chýba.
 Korenené fašírky s papričkou, rascou a cesnakom, ryžové slíže, bôbová kaša a ajvar - letný obed na balkánsko-orientálnu nôtu.
K tomu sme mali rukolový šalát s paradajkami a cibuľou, ochutený avokádovým olejom, balzamikovým vínnym octom a soľou.
Dobrú chuť - Bon appétit!

nedeľa 25. augusta 2013

Priesmyk Stelvio - Stelvio Pass

Pozrime sa ešte na zábery z výjazdu na horský priesmyk Stelvio smerom z Bormia. Vybrali sme sa tam na druhý deň - keďže sa nám predtým vybila batéria vo foťáku a vymeniť kúpené tričko. Opäť bol krásny slnečný deň, teplo, skvelá viditeľnosť. Čakalo nás tisícpäťstotridsaťpäť metrov prevýšenia a štyridsať serpentín. Našťastie sme išli bez bočných kufrov, na zadnom mám opierku, toho sa nevzdám ani na krátky výlet :-). 
 Čiary na vnútornej strane serepntín namaľované do špica, hlboký kaňon Braulia pod nami, hore blankytná obloha, vzrušenie z výšky... Pred jedným krátkym úzkym tunelom sme čakali na menší autobus, ani motorkári sa popri ňom nezmestili. Zrazu sa otvorí pohľad na zelenú stenu, ktorú križuje stužka - cesta, vedľa pení vodopád rieky Braulio. Za vrcholom zelenej steny sme vo výške 2400 metrov, vôkol rastie iba tráva, za riečkou sa pasú kravy. 
 V serpentíne vo výške 2488 metrov je odbočka na priesmyk Umbrail a švajčiarska hranica. Pokračujeme ďalej okolo horskej chaty s tyrkysovými okenicami až na vrchol priesmyku. Opäť na parkovisku jedna motorka vedľa druhej, ľudia kupujú v stánkoch suveníry, cyklisti oddychujú a turisti sa vydávajú hore na Dreisprachenspitze, odkiaľ majú krásny výhľad, alebo poza hotel Stilfserjoch k lanovke, ktorá ich vyvezie na ľadovec do výšky 3450 metrov. Tam putujú aj lyžiari. 

My sme sa prešli za chatu menom Tibet, kde majú v oknách červené muškáty aj v takejto výške - 2770 metrov. Asi ich každú noc schovávajú, ktovie. Odtiaľ máme ako na dlani priesmyk, Dreisprachenspitze s vežičkovou chatou, kde je múzeum, napravo odtiaľ hnedé vrchy Alpe di Gloren a pod nimi pokrútenú cestu do Trafoiského údolia, ktorú sme si včera prešli a pretrpeli :-) Úplne vzadu vykúkajú vrcholy Gruppo di Lasa a za reštauráciou Tibet ľadovce Gruppo dell´ Ortles.
 Kocháme sa výhľadom do diaľav, srdcia nám trochu rýchlejšie búchajú, opatrne pristupujeme na kraj zrázu a sledujeme premávku na vlásenkových serpentínach. Medzi skalami kvitnú drobné žlté alpské maky, minimargarétky a rôzne iné skalničky. Aj v tejto výške ich opeľuje hmyz. Hľadíme na ľadovce Madaccio, Corno del Naso, smerom k takmer štvortisícovému Ortleru, podľa ktorého sa volá táto časť Álp.
Sledujeme, ako si poradia v ostrej úzkej serpentíne dodávka s Octaviou kombi, samozrejme vodič Octavie musí cúvnuť do strmého kopca, aby sa vymotali.
Pomaly schádzame naspäť k motorke, aby sme sa vrátili do Bormia.


štvrtok 15. augusta 2013

Dovolenka II - Holiday, Part II

Milé čitateľky, vážení návštevníci, ospravedlňujem sa za neukončený článok z dovolenkovej cesty - bol už príliš dlhý, preto som sa rozhodla rozdeliť ho na dve časti. Hoci prvej časti akosi chýba pointa, šetrila som vaše oči ;-) Tak pristúpme k pokračovaniu ako sme dorazili do cieľa:
 Priesmyk Stelvio (Passo dello Stelvio/Stilfser Joch) je otvorený od júna do septembra, podľa počasia. Naľavo máme ľadovce Gruppo di Lasa, napravo sa dvíha hrebeň Vallazza/Fallasch. Prechádzame cez obce Prato allo Stelvio, Stelvio a Gomagoi do Trafoiského údolia, sme v Národnom parku Stelvio. Blbé je, že sme včera viezli v kufri zapnutý foťák (automatické vypínanie je samozrejme vypnuté) a dnes už mi začala baterka svietiť na červeno ešte kdesi v Landecku. Väčšina nasledujúcich je fotená mobilným telefónom.
Cestu cez hory postavili v rokoch 1820-25, keď bola Lombardia ešte súčasťou Rakúsko-Uhorska. Potom ju viackrát opravovali, pretože tadeto jazdia cyklisti aj etapu Giro d´Italia. Medzitým tu v prvej svetovej vojne prebehli nejaké boje medzi Talianmi a Rakúšanmi.
 prestávka na vydýchanie sa, pohľad k Cime del Segnale/Signalkuppe a Monte Livrio

Cesta sa zúžila a za Trafoi (1532 m n.m.) bola prvá serpentína zo štyridsiatich ôsmich až na vrchol priesmyku. Serpentíny boli riadne ostré, priam špicaté, za roh do kopca nebolo vidno, či tam nejde auto. Motorky si musia nadísť do protismeru, aby vybrali ten ostrý oblúk. Po anglicky sa takéto serpentíny príznačne nazývajú hairpins, čo sú tie obyčajné čierne sponky do vlasov (pérka). Cesta samozrejme stále stúpa do výšok, stromy postupne ubúdajú, otvára sa pohľad do strmého údolia. Na krajnici sú nízke kamenné bloky namiesto zvodidiel. Lúky sú pekne rozkvitnuté, slnko svieti a viditeľnosť je až príliš dobrá pre ľudí, čo majú strach z výšok. Naľavo sa týčia stále zasnežené tritisícmetrové vrcholy Madatschspitze/Madaccio (Predný, Stredný a Zadný: 3191, 3313 a 3428 m), bližšie k sedlu je Monte Livrio 3174 m a za ním Cima del Chiodo/Naglerspitze 3259 m.
 tie kľučky v pozadí na nás čakajú

pohľad zo sedla späť, odtiaľ sme prišli, vľavo Alpe di Gloren, vpravo Cime del Segnale, v pozadí zasnežený Corno del Naso

serpentíny na vrchol, úplne vzadu sa črtá Gruppo di Lasa

My sme sa postupne viac a viac tuhnúci obavami z hĺbky a z námahy pri riadení štverali pod vrchol Dreisprachenspitze/Cima Garibaldi - 2838 metrov. Troma jazykmi v názve sa mienia tirolská nemčina, lombardský dialekt taliančiny a dolná engadinčina patriaca k rétorománskym jazykom. Vrchol cesty cez priesmyk Stelvio je kúsok pod ním, vo výške 2758 metrov, vyššie, než najvyšší vrch Slovenska Gerlachovský štít. Na Dreisprachenspitze si môžte v rámci prestávky vyšliapnuť pre ešte pôsobivejší výhľad. S mojím strachom z výšok mi bohato stačil pohľad z priesmyku a plánovala som budúcu dovolenku v Holandsku :-D
fotka na vrchole sedla

Na vrchol sa nedriapu iba autá a motorky, ale aj množstvo cyklistov (klobúk dole!) a dokonca tiež karavany. Na úzkej zakrivenej ceste je to dobrodružstvo. Hore je niekoľko stánkov so suvenírmi, pohľadnicami, tričkami, pár horských hotelov a lanovka s konečnou stanicou v 3450 metroch. Zastavujú tam skoro všetci motorkári a cyklisti, lapiť dych, pokochať sa výhľadom na ľadovce i vlniacu sa cestu do údolia, odfotiť sa pri tabuli.
Za jazdy sme trochu cítili chladný vzduch, ale pri prestávkach na fotenie a výhľady sme si museli rozopnúť vetracie zipsy, lebo bolo dosť teplo aj v takej výške.
Maximálny sklon je 12%, Stelvio je najvyšším horským prechodom v Taliansku so spevnenou cestou a druhým najvyšším v celých Alpách po Col de l´Iseran, ktorý má ešte o dvanásť metrov viac.
klesanie do údolia Braulio, pohľad zo zadného sedadla

Cesta dolu na druhú stranu do Bormia je do istej miery jednoduchšia, vozovka je kúsok širšia a do zákrut trochu lepšie vidno. Serpentíny sú očíslované - je ich štyridsať, zjazd dolu skoro 22 km a vyše 1500 metrov prevýšenie, či z nášho smeru skôr preníženie. Údolím Braulio vedie kľukatá cesta popri vodopáde, neskôr cez úzke krátke zakrivené tunely nad roklinou - naľavo je Cima di Reit 3049 m a napravo Corne di Radisca 2934 m a Monte Braulio 2980 m. V hornej časti sme videli aj svišťa.
Náš cieľ dvojdennej cesty - mesto Bormio je vo výške 1225 metrov, obklopené horami, sú tam termálne kúpele a lanovka na vrchol Cima Bianca 3018 m.
 pizza prosciutto cotto a panini primavera

Okolo štvrtej sme dorazili do hotela, prezliekli sme sa a vyšli sme si do mesta. Hlad sme zahnali pizzou prosciutto cotto s mozzarellou a panini primavera - bolo to bez syra, pre mňa. Na záver lieskovooriešková zmrzlina naberaná špachtľou. Porcia veľká, dvom nám bolo dosť.
Zostáva nám ešte stráviť zážitok z nevšednej cesty, podeliť sa o dojmy a strachy, vyspať sa a oddýchnuť si pred zajtrajším výletom.
*** pokračovanie nabudúce ***

utorok 13. augusta 2013

Dovolenka - Holiday

Už týždeň ubehol od návratu z dovolenky - po piatich rokoch veľmi očakávanej a zaslúženej :-), ak nerátam pár dní na chalupe na strednom Slovensku vlani a krátke návštevy rodiny v Bratislave či v Nemecku. Dovolenkový týždeň ubehol ako voda, zišlo by sa ešte pár dní navrch. Teraz triedime tisíce fotografií, spomíname a vymýšľame, čo nabudúce.
Vybrali sme sa na motorke do severného Talianska na alpské priesmyky. Cieľ bol vzdialený sedemsto kilometrov, čo sa v aute dá prekonať na jeden záťah, ale na motorke sme si cestu rozložili na dva dni, prvý deň päťsto kilometrov do Garmisch-Partenkirchenu a druhý deň už pohodových dvesto do talianskeho Bormia.
pred štartom, kvetinová výsadba v Garmischi a Marienplatz 

Vyrazili sme v pondelok 29. júla o trištvrte na jedenásť, počasie nám prialo, slnko svietilo, bolo celkom teplo. Vybrali sme sa po diaľnici k Plzni, kde sme sa v motoreste Lesní zátiší pri Vejprniciach naobedovali. V tomto motoreste nakrúcal svojho času Zdeněk Pohlreich diel Ano, šéfe! a dosť ich vychválil, prevádzkuje ho účastníčka z MasterChef. Už sme tam jedli v máji cestou do Nemecka. Tentokrát bola kuchárka asi na dovolenke, pretože sme dostali karfiolovú polievku s vegetou a špagety "Carbonare" by som sa ani ja doma takto neodvážila uvariť a podávať. Asi preto sa volali Carbonare a nie Carbonara... Počasie bolo ako maľované, na jedlo sme v ten deň šťastie nemali.
Vrátili sme sa z motorestu na Klatovy a prešli sme na Šumavu - cez Železnú Rudu do Bavorska. Prvý dojem z hraničnej oblasti nebol najlepší (a veru ani druhý cestou domov) - na českej strane ošumelé budovy, ázijské trhoviská s lacným nekvalitným textilom - nekúpite si ako suvenír zo Šumavy dres futbalistu FC Barcelona? - všade nápisy ´lacné cigarety´, no vekslácke dúpä. Na nemeckej strane upravené penzióny, balkóny ani nevidno spoza muškátov a letničiek. Žiadne šmelinárske areály.
Po ceste prvej triedy číslo 11 sme pokračovali do Deggendorfu (mali sme vytlačenú mapu z Google zastrčenú v obale na nádrži, žiadnu navigáciu) a potom po diaľnici číslo 92 okolo Landau a Landshutu k Mníchovu. Nemecká diaľnica - pre motorky a osobné autá bez poplatku, čo sa samozrejme Nemcom nepáči, keďže oni platia vysoké cestné dane a v zahraničí musia platiť mýto alebo známky. A potom nejazdia po diaľnici, ale po schodisku ako je D1. Preto sa nedivím debatám o zavedení mýta pre cudzincov. Takmer celú cestu od Deggendorfu - aspoň 40-50 km sme išli pod obrovským mrakom, a začalo trochu pršať keď už sme spod neho vychádzali. Pred Mníchovom sme stáli na odpočívadle Moosburger Au, kde je búdka s WC - čisté, aj papier tam bol, prosto Nemecko. Začalo kvapkať, tak som si prezula tenisky za kanady a vytiahli sme nepremokavé návleky. Odvtedy až do cieľa v kuse pršalo, miestami hrozne lialo.
Zvláštne bolo, že pri tejto diaľnici nebola žiadna pumpa, posledná ešte kdesi pred Deggendorfom a inak sa muselo odbočiť z diaľnice. Prešli sme 250 km a benzínka bola až v Mníchove na našej trase smerom na Garmisch. Už sme ju vyzerali dlho dopredu, motorka má dvadsaťjedenlitrovú nádrž. Našťastie bola na veľkom úseku diaľnice 80, kvôli zlej ceste. Zlá cesta pre Nemcov je de luxe cesta pre nás, čo sa pohybujeme v Stredočeskom kraji po tankodrómoch.
Prišli sme na mníchovský okruh zo severu a obišli sme ho po západnej strane až na juh a vyšli sme na diaľnicu 95 na Garmisch. Šesťdesiat kilometrov pred Garmischom dážď zosilnel na búrku, aj sa párkrát blyslo. Prešli sme odbočku na mesto Murnau, čo mi pripomenulo F.W. Murnaua, režiséra nemého filmu Nosferatu - symfónia hrôzy. Vlastne sa volal Plumpe a umelecké meno si dal podľa tohto mesta. Počasie bolo ako stvorené z čb horroru, hory sa strácali v hmle, blesky, lejak... Našťastie Garmisch už bol blízko, a nešli sme do kempu, ale do hotela. Na kempovanie by sme museli nabaliť na motorku ešte stan, karimatky a spacáky. M. mal rukavice totálne nacucané vodou, našťastie si kúpil ešte jedny. Nestačila ani noc v hoteli a sušenie fénom. 
Už len mierne popŕchalo, sme si vyzliekli motoveci a išli sme na večeru do Pizza Hut. Ako som už napísala, nemali sme šťastie na dobre spravené jedlo v ten deň, pizza bola v strede polosurová, ale sme ju zbodli i tak. Polhodinu sme sa prešli po pešej zóne - pozreli sme si maľované domy, výklady obchodov a pekné záhony s letničkami. Škoda, že u nás to takto nebýva v mestách. Hory boli stále v opare.
cesta lesom - Ehrwalder Strasse popri potoku Loisach 

odpočívadlo Zugspitzblick s jazerom Blindsee 

stúpanie na Fernpass

Po skvelých raňajkách sme si zbalili veci, navliekli nepremokavé návleky a vydali sa ďalej, bolo trinásť stupňov. Našťastie už nezapršalo a postupne sa otepľovalo. Garmisch je kúsok od hranice s Rakúskom, tam aj motorky na diaľnice musia mať nálepku. My sme chceli ísť povedľa diaľnice, ale M. pre istotu nálepku kúpil. Cesta viedla lesom, vedľa tiekol krištáľový potok Loisach. Za mestečkom Lermoos sme vyšli na cestu 179 zvanú Fernpassstrasse. Cesta bola vo výbornom stave, dosť široká, serpentíny sa ľahko prechádzali. Nádherný výhľad sme si užili z odpočívadla Zugspitzblick, pod nami v hĺbke tyrkysové jazierko Blindsee, za ním v diaľke Zugspitze, 2962 metrov - najvyšší vrch Nemecka. Horský prechod Fernpass leží vo výške 1212 metrov, najvyšší sklon je osem percent.
Prešli sme Nassereith, Tarrenz a Imst. Odtiaľ sa dá napojiť na diaľnicu A12, ale my sme zostali na ceste 171. Za mestečkami sa dvíhali hory, všade boli pasienky so senníkmi. V Landecku sme zišli na juh na cestu 180 - Reschen Strasse. Pri Riede sme si na OMV vyzliekli nepremokavé návleky, spravili krátku prestávku a pokračovali sme popri zvláštne kaolínovo zafarbenej rieke Inn na juh. Cesta stúpala do lesa, pod nami vpravo hlboká roklina. Hneď za výjazdom z tunela Hochfinstermüntz nás prekvapila stavba vytesaná pod skalou, dnes múzeum. Je to pevnosť z rokov 1834-40, jediná na hranici južného Tirolska z čias Rakúsko-Uhorska, ktorá sa zachovala. Podľa stránok z internetu je tam vojenské múzeum a prehliadka za 5 eur by celkom stála za prestávku a návštevu.
stúpanie na Reschenpass pred mestečkom Nauders

Lago di Resia/Reschensee

Nasledovali stále ešte široké serpentíny do mestečka Nauders a potom už len vrchol priesmyku Reschen vo výške 1455 metrov a po pár metroch už sme v Taliansku, neďaleko vpravo je aj švajčiarska hranica. Formálne Taliansko, v skutočnosti sú však všetky nápisy aj názvy obcí najprv po nemecky, až pod tým po taliansky. Aj podľa sčítania ľudu sa tu cez 95% obyvateľstva hlási k Rakúšanom.
Pár kilometrov sme sa viezli po SS40 popri nádhernom tyrkysovom jazere Lago di Resia/Reschensee, údolím Venosta/Vinschgau. Jazero rozšírili na priehradu v 1950, pôvodná obec Curon Venosta/Graun im Vinschgau bola zatopená a ostala z nej iba zvonica zo 14. storočia dnes vyčnievajúca z tyrkysovej hladiny neďaleko brehu, vďačný fotografický objekt.
broskyňové a jabloňové sady v údolí Venosta, za nimi lesík a pohľad do údolia Trafoi k priesmyku Stelvio

Nižšie je menšie jazero Lago della Muta/Haidersee, pre zmenu čiernomodré. Niekoľko serpentín s výhľadom na zasnežené vrcholy Ortlerských Álp, vpravo veže Burgusia a opátstva Monte Maria, nižšie obchádzame veže Malles Venosta/Mals-u, až dorazíme k odbočke na SS38 k priesmyku Stelvio. To je hlavný bod dovolenky, odkedy tento prejazd vychválili v relácii Top Gear a na motorkárskych serveroch.
*** pokračovanie nabudúce***