Dovolenka - Holiday

Už týždeň ubehol od návratu z dovolenky - po piatich rokoch veľmi očakávanej a zaslúženej :-), ak nerátam pár dní na chalupe na strednom Slovensku vlani a krátke návštevy rodiny v Bratislave či v Nemecku. Dovolenkový týždeň ubehol ako voda, zišlo by sa ešte pár dní navrch. Teraz triedime tisíce fotografií, spomíname a vymýšľame, čo nabudúce.

Vybrali sme sa na motorke do severného Talianska na alpské priesmyky. Cieľ bol vzdialený sedemsto kilometrov, čo sa v aute dá prekonať na jeden záťah, ale na motorke sme si cestu rozložili na dva dni, prvý deň päťsto kilometrov do Garmisch-Partenkirchenu a druhý deň už pohodových dvesto do talianskeho Bormia.

pred štartom, kvetinová výsadba v Garmischi a Marienplatz 

Vyrazili sme v pondelok 29. júla o trištvrte na jedenásť, počasie nám prialo, slnko svietilo, bolo celkom teplo. Vybrali sme sa po diaľnici k Plzni, kde sme sa v motoreste Lesní zátiší pri Vejprniciach naobedovali. V tomto motoreste nakrúcal svojho času Zdeněk Pohlreich diel Ano, šéfe! a dosť ich vychválil, prevádzkuje ho účastníčka z MasterChef. Už sme tam jedli v máji cestou do Nemecka. Tentokrát bola kuchárka asi na dovolenke, pretože sme dostali karfiolovú polievku s vegetou a špagety "Carbonare" by som sa ani ja doma takto neodvážila uvariť a podávať. Asi preto sa volali Carbonare a nie Carbonara... Počasie bolo ako maľované, na jedlo sme v ten deň šťastie nemali.
Vrátili sme sa z motorestu na Klatovy a prešli sme na Šumavu - cez Železnú Rudu do Bavorska. Prvý dojem z hraničnej oblasti nebol najlepší (a veru ani druhý cestou domov) - na českej strane ošumelé budovy, ázijské trhoviská s lacným nekvalitným textilom - nekúpite si ako suvenír zo Šumavy dres futbalistu FC Barcelona? - všade nápisy ´lacné cigarety´, no vekslácke dúpä. Na nemeckej strane upravené penzióny, balkóny ani nevidno spoza muškátov a letničiek. Žiadne šmelinárske areály.

Po ceste prvej triedy číslo 11 sme pokračovali do Deggendorfu (mali sme vytlačenú mapu z Google zastrčenú v obale na nádrži, žiadnu navigáciu) a potom po diaľnici číslo 92 okolo Landau a Landshutu k Mníchovu. Nemecká diaľnica - pre motorky a osobné autá bez poplatku, čo sa samozrejme Nemcom nepáči, keďže oni platia vysoké cestné dane a v zahraničí musia platiť mýto alebo známky. A potom nejazdia po diaľnici, ale po schodisku ako je D1. Preto sa nedivím debatám o zavedení mýta pre cudzincov. Takmer celú cestu od Deggendorfu - aspoň 40-50 km sme išli pod obrovským mrakom, a začalo trochu pršať keď už sme spod neho vychádzali. Pred Mníchovom sme stáli na odpočívadle Moosburger Au, kde je búdka s WC - čisté, aj papier tam bol, prosto Nemecko. Začalo kvapkať, tak som si prezula tenisky za kanady a vytiahli sme nepremokavé návleky. Odvtedy až do cieľa v kuse pršalo, miestami hrozne lialo.

Zvláštne bolo, že pri tejto diaľnici nebola žiadna pumpa, posledná ešte kdesi pred Deggendorfom a inak sa muselo odbočiť z diaľnice. Prešli sme 250 km a benzínka bola až v Mníchove na našej trase smerom na Garmisch. Už sme ju vyzerali dlho dopredu, motorka má dvadsaťjedenlitrovú nádrž. Našťastie bola na veľkom úseku diaľnice 80, kvôli zlej ceste. Zlá cesta pre Nemcov je de luxe cesta pre nás, čo sa pohybujeme v Stredočeskom kraji po tankodrómoch.
Prišli sme na mníchovský okruh zo severu a obišli sme ho po západnej strane až na juh a vyšli sme na diaľnicu 95 na Garmisch. Šesťdesiat kilometrov pred Garmischom dážď zosilnel na búrku, aj sa párkrát blyslo. Prešli sme odbočku na mesto Murnau, čo mi pripomenulo F.W. Murnaua, režiséra nemého filmu Nosferatu - symfónia hrôzy. Vlastne sa volal Plumpe a umelecké meno si dal podľa tohto mesta. Počasie bolo ako stvorené z čb horroru, hory sa strácali v hmle, blesky, lejak... Našťastie Garmisch už bol blízko, a nešli sme do kempu, ale do hotela. Na kempovanie by sme museli nabaliť na motorku ešte stan, karimatky a spacáky. M. mal rukavice totálne nacucané vodou, našťastie si kúpil ešte jedny. Nestačila ani noc v hoteli a sušenie fénom. 

Už len mierne popŕchalo, sme si vyzliekli motoveci a išli sme na večeru do Pizza Hut. Ako som už napísala, nemali sme šťastie na dobre spravené jedlo v ten deň, pizza bola v strede polosurová, ale sme ju zbodli i tak. Polhodinu sme sa prešli po pešej zóne - pozreli sme si maľované domy, výklady obchodov a pekné záhony s letničkami. Škoda, že u nás to takto nebýva v mestách. Hory boli stále v opare.

cesta lesom - Ehrwalder Strasse popri potoku Loisach 

odpočívadlo Zugspitzblick s jazerom Blindsee 

stúpanie na Fernpass

Po skvelých raňajkách sme si zbalili veci, navliekli nepremokavé návleky a vydali sa ďalej, bolo trinásť stupňov. Našťastie už nezapršalo a postupne sa otepľovalo. Garmisch je kúsok od hranice s Rakúskom, tam aj motorky na diaľnice musia mať nálepku. My sme chceli ísť povedľa diaľnice, ale M. pre istotu nálepku kúpil. Cesta viedla lesom, vedľa tiekol krištáľový potok Loisach. Za mestečkom Lermoos sme vyšli na cestu 179 zvanú Fernpassstrasse. Cesta bola vo výbornom stave, dosť široká, serpentíny sa ľahko prechádzali. Nádherný výhľad sme si užili z odpočívadla Zugspitzblick, pod nami v hĺbke tyrkysové jazierko Blindsee, za ním v diaľke Zugspitze, 2962 metrov - najvyšší vrch Nemecka. Horský prechod Fernpass leží vo výške 1212 metrov, najvyšší sklon je osem percent.

Prešli sme Nassereith, Tarrenz a Imst. Odtiaľ sa dá napojiť na diaľnicu A12, ale my sme zostali na ceste 171. Za mestečkami sa dvíhali hory, všade boli pasienky so senníkmi. V Landecku sme zišli na juh na cestu 180 - Reschen Strasse. Pri Riede sme si na OMV vyzliekli nepremokavé návleky, spravili krátku prestávku a pokračovali sme popri zvláštne kaolínovo zafarbenej rieke Inn na juh. Cesta stúpala do lesa, pod nami vpravo hlboká roklina. Hneď za výjazdom z tunela Hochfinstermüntz nás prekvapila stavba vytesaná pod skalou, dnes múzeum. Je to pevnosť z rokov 1834-40, jediná na hranici južného Tirolska z čias Rakúsko-Uhorska, ktorá sa zachovala. Podľa stránok z internetu je tam vojenské múzeum a prehliadka za 5 eur by celkom stála za prestávku a návštevu.

stúpanie na Reschenpass pred mestečkom Nauders

Lago di Resia/Reschensee

Nasledovali stále ešte široké serpentíny do mestečka Nauders a potom už len vrchol priesmyku Reschen vo výške 1455 metrov a po pár metroch už sme v Taliansku, neďaleko vpravo je aj švajčiarska hranica. Formálne Taliansko, v skutočnosti sú však všetky nápisy aj názvy obcí najprv po nemecky, až pod tým po taliansky. Aj podľa sčítania ľudu sa tu cez 95% obyvateľstva hlási k Rakúšanom.
Pár kilometrov sme sa viezli po SS40 popri nádhernom tyrkysovom jazere Lago di Resia/Reschensee, údolím Venosta/Vinschgau. Jazero rozšírili na priehradu v 1950, pôvodná obec Curon Venosta/Graun im Vinschgau bola zatopená a ostala z nej iba zvonica zo 14. storočia dnes vyčnievajúca z tyrkysovej hladiny neďaleko brehu, vďačný fotografický objekt.

broskyňové a jabloňové sady v údolí Venosta, za nimi lesík a pohľad do údolia Trafoi k priesmyku Stelvio

Nižšie je menšie jazero Lago della Muta/Haidersee, pre zmenu čiernomodré. Niekoľko serpentín s výhľadom na zasnežené vrcholy Ortlerských Álp, vpravo veže Burgusia a opátstva Monte Maria, nižšie obchádzame veže Malles Venosta/Mals-u, až dorazíme k odbočke na SS38 k priesmyku Stelvio. To je hlavný bod dovolenky, odkedy tento prejazd vychválili v relácii Top Gear a na motorkárskych serveroch.

*** pokračovanie nabudúce***