Posledný deň v Paríži nám opäť pršalo. Schovali sme sa pred dažďom do Invalidovne, kde sme strávili štyri a pol hodiny. Budovu Hôtel national des Invalides dal postaviť Ľudovít XIV., stavba trvala päť rokov, dokončili ju 1676. Bola to vojenská nemocnica a domov pre vojnových invalidov a veteránov.
My sme začali prehliadku v pravom krídle, kde sídli Musée de l´Armée, vojenské múzeum so zbraňami a výzbrojou od praveku až do druhej svetovej vojny. Priam neuveriteľná je zbierka brnení zo 16. a 17. storočia.
brnenie z 1. polovice 17. storočia
brnenie pre Otta Heinricha, 1. polovica 16. storočia:
Po brneniach a mečoch sme si pozreli vojenské modely pevností a opevnených miest v Musée des Plans-Reliefs (vstupenka platí do všetkých expozícií v Invalidovni), niektoré modely sú zo 17. storočia a až do roku 1950 boli prísne tajné. Klobúk dole pred piplavou prácou dávnych vojenských modelárov.
model pevnosti Mont Saint-Michel:
Bordeaux, Château Trompette
Po modeloch sme si prešli výstavu o mušketieroch, ktorá akurát bola na jednom poschodí a pokračovali sme o poschodie nižšie v labyrinte výkladov s napoleonskými uniformami.
M. chcel vidieť ešte aj expozíciu 1. a 2. svetovej vojny. Na mape nemeckých invázií a ruského protitlaku je štylizované Československo farebne rozdelené, len ten popis dáko nesedí... Praha nikde a Bratislava bola vraj hlavné mesto protektorátu Č-M.
Dokonalý príklad štýlového Parížana bol asi osemročný chlapček, ktorý prišiel do Invalidovne v saku, so šálom a baretkou. Ďalšie dve vyobliekané dievčatká v šatoch s bielymi podkolienkami a klobúčikmi sme videli v kaviarni-bistre. Paríž... Škoda, že u nás nechodia ľudia tak nevtieravo elegantne oblečení, až je radosť na nich pozrieť. Priznávam, že u mňa sú najčastejším kusom odevu rifle a tenisky, čo nie je nič extra okulahodiace.
Za Invalidovňou je Dôme - kostol s pozlátenou kupolou, v otvorenej krypte v šiestich rakvách sú ostatky Napoleona. Okrem neho sú v kostole pomníky viacerých vojenských hodnostárov a architektov.
Metrom a pešo sme sa presunuli na Île aux Cygnes, úzky ostrov s takmer dvanásťmetrovou Sochou Slobody od F. A. Bartholdiho z roku 1889.
Nezostalo nám už nič iné, len sa pobrať naspäť do hotela. Nahliadli sme do skvostných cukrární, či presnejšie cukrárskych salónov nad Tuilerijskými záhradami - najprv Angelina na Rue de Rivoli a za rohom na Rue Royale Ladurée. Kúpili sme si pár makróniek na porovnanie - všetky boli skvelé! Sladká bodka na záver, posledná noc a hajde domov.
4 komentáre:
Tak tie sladké bodky na koniec som si užila :o)
Aranel, makrónky boli lahodné úplne všetky a tie cukrárenské priestory... no vravím, sú to cukrárske salóny a nie len tak obyčajné obchody :-)
L
Prenádherný výlet to musel byť. Treba sa zas vrátiť do Paríža v inom období. Bude zas čarokrásny. Aj Ti tak trochu závidím, ale s mojou neznalosťou jazyka by som si to asi veľmi neužila. EK
Neboj, existujú aj párdňové poznávacie zájazdy s cestovkami, pre tých, ktorí si neveria/nechcú zorganizovať sami potulky... Všetko je možné!
L
Zverejnenie komentára