Priesmyk Gavia - Gavia Pass

Dovolenková spomienka vydolovaná z poriadnej hĺbky :-) Odvtedy prešli už takmer dva roky, ale prečo si aspoň takto trochu nezavýletovať. Kto si ešte spomína na reportáž z druhého najvyššieho priesmyku Álp, zo Stelvia? Nepreviezli sme sa iba tade, vybrali sme sa aj juhovýchodne od Bormia na ďalší priesmyk, Passo di Gavia, ktorý je desiatym najvyšším priesmykom Álp (oba údaje hovoria o spevnených cestách). 

 cesta SS300 z Bormia

 ostrá serpentína s horším povrchom

 úzka cesta

Počasie nám stále prialo, bolo slnečno, výborná viditeľnosť. Úzke uličky medzi starými kamennými domami v dedinke Santa Caterina Valfurva, kde sa miestami nevošla ani motorka s osobným autom, sme rýchlo nechali za sebou a mierili po ceste SS300 (SP29) stále vyššie a vyššie do pohoria Gruppo Gavia-Sobretta-Serrottini. Cesta bola takmer prázdna, na rozdiel od Stelvia, Mekky motorkárov i cyklistov. Je aj užšia a v horšom stave, s prasklinami a dierami. Prejazd je otvorený tiež iba v lete a za priaznivých podmienok. Opäť takmer nikde nie sú zvodidlá, ale napriek strachu z výšok a hĺbok sa nám išlo dobre - M. sa už pocvičil na Stelviu a išli sme bez bočných kufrov. Po pravej strane sme mali Monte Gavia, 3223 m n.m., ale lepší výhľad bol na ľavú stranu na Gruppo Ortles-Cevedale s ľadovcami Ghiacciaio dei Forni, s rozlohou vyše 11 km2 a výškou cez 3600 m. Stúpanie napriek sklonu cez 7 % bolo pohodové, žiadne zrázy hneď pod cestou.

 pohľad naľavo, panoráma

 vrcholy Punta della Sforzellina a vzadu Corno dei Tre Signori

 pamätník bitky na San Matteu, VIII-IX 1918

 výhľad na ľadovce Punta della Sforzellina, Cima di Val Umbrina

 zoom na ľadovce Pizzo Tressero 3594 m a Punta Pedranzini 3599 m n.m.

Naľavo sme mali parádny výhľad na zelený skalnatý svah s menšími vodopádmi, spoza ktorého vykúkali vrcholy ľadovcov - Sasso Cerena, Punta Segnale a najďalej Pizzo Pedranzini. Zastavili sme sa na vyhliadke Rifugio Berni vo výške 2541 m n.m., chata je pomenovaná podľa Arnalda Berniho, ktorý v roku 1918 velil malému horskému oddielu čo zaútočil na rakúsko-uhorské opevnenie na vrchole Punta San Matteo - 3678 m n.m. Taliani prehrali, celkovo na oboch stranách zahynulo 27 vojakov. Pamätník tejto bitky je neďaleko cesty. V roku 2004 objavili pod vrcholom tri ľadom zakonzervované telá Rakúšanov.

 Lago Bianco 2606 m n.m., v pozadí Ghiacciaio Sforzellina a napravo Corno dei Tre Signori

 vľavo Casa d´Alta Montagna naproti menšiemu Rifugio Bonetta, v strede sa týči Corno dei Tre Signori 3360 m n.m.

 Po krátkom oddychu a pekných výhľadoch na obdivuhodné ľadovce, kravy pasúce sa 2500 m vysoko, zurčiaci potôčik, na brehu ktorého rýchlo vykukli kvety, sme pokračovali ďalej na vrchol sedla. Popri tyrkysovom jazierku Lago Bianco položenom 2606 m vysoko, s impozantnými vrcholmi týčiacimi sa za ním sme došli k chate Bonetta v sedle Gavie. Na drevenom štíte je vyrytá kóta 2652 m. V chate sme si kúpili nálepky a pohľadnice, chvíľu sme sa pokochali parádnymi výhľadmi, nadýchali sa sviežeho vzduchu kým sme sa pobrali ďalej a prehupli sa na južnú stranu s prudkým klesaním, serpentínami a už nechýbal ani ten zráz hneď pod cestou. Hore je hranica medzi provinciami Sondrio a Brescia.

 zjazd dole, vpravo Punta di Pietra Rossa 3212 m a vpredu v diaľke ľadovce Gruppo di Adamello s najvyšším vrchom Adamello 3539 m n.m. 

 serpentína

 v daždi alebo za sneženia to musí byť o držku 

 Lago Nero 2386 m, vpravo hore cesta, v strede Cima di Savoretta 3096 m n.m.

Klesali sme po úzkej, krivoľakej ceste s ostrými serpentínami väčšinou 10 % ale i 16 %, točila sa mi hlava z pohľadu do hĺbky a nikde žiadne zvodidlá! K tomu uzučký neosvetlený vlhký tunel... Dole v hĺbke Valle delle Messi, na druhej strane sa týčili svahy Cima Monticello 3161 m n.m. a Monte Coleazzo 3006 m n.m.  Na začiatku toho bláznivého takmer 18-kilometrového zostupu je hneď pod cestou Lago Nero, 2386 m, vpredu v diaľke sa skvejú ľadovce Gruppo di Adamello.

 pohľad späť k vrcholu Gavie

 kravy vo výšinách

 hlboké Valle delle Messi s riekou Oglio Frigidolfo a vpredu Gruppo di Adamello

 hrôzostrašné klesanie a za zákrutou nič!

Dlho-predlho sa vezieme krajinou bez kríčkov a stromov, pohľad späť cez plece nie je o nič upokojujúcejší, než hľadieť dopredu na ľadovce za údolím. Ale i cez strach ten zážitok dobíja energiu. Aj ten tmavý vlhký tunel sme prešli bez auta v protismere a blížili sme sa do mesta v údolí - Ponte di Legno.  I keď ani pri vjazde do zalesnenej oblasti - bez pohľadu na strž pod nami - sme nemali veľa pokoja, práve tu boli tie najstrmejšie úseky, cez 14 %.

Napriek nášmu strachu - alebo možno práve kvôli nemu, ako sme ho prekonali, to bola parádna jazda, nádherná príroda vôkol, pekné počasie, minimálna premávka, zapôsobilo to na mňa viac, než slávne Stelvio.  
P.S. Borci tadeto jazdia Giro d´Italia. Klobúk dole!