Šidi

V novembri 2013, keď bol M. pracovne preč, som sa zľutovala nad kocúrom, čo sa nám ubytoval na dvore a priam sa tlačil do domu. Pred mrazivou nocou som ho vpustila ukryť sa u nás na prízemí. 

V auguste 2015 som sa práve vrátila z letiska, kde M. odlietal na služobku. Bezradní susedia mi dali mačiatko, čo sa im primotalo do záhrady.

V januári 2020 bol M. pracovne preč, keď som v mrazivý večer stretla na námestí chlpaté mačiatko. 

Dedukcia: mačky pribúdajú do domu, keď je gazda preč :-D

Na námestí v okolí bankomatu sa v polovici januára motalo huňaté chlpaté mača. Mňaukalo, družilo sa k okoloidúcim, ale každý ho tam nakoniec nechal. So mnou išlo asi sto metrov, ale potom sa zastavilo. Bol jeden z výnimočne mrazivých večerov v túto teplú zimu. Do rána malo byť k mínus piatim stupňom. Nedalo mi to a asi po jeden a pol hodine som sa išla pozrieť, či sa tam to nešťastné mača stále potuluje. Keď som sa blížila k bankomatu, prešli okolo dve autá, tak som nikde žiadneho tvora nevidela. Našťastie sa mača naučilo schovávať sa pod zaparkované autá, lebo pri hlavnej ceste ľahko dôjde k nešťastiu. Spýtala som sa čosi ako: "Mača, kde si?" a ono vybehlo ku mne spod auta, zohla som sa dole, hneď si nastúpilo na ruky. Celý čas, čo som ho asi 400 metrov niesla v náručí, ním prechádzali triašky a klepala ho zimnica. Vôbec sa nedralo preč. 

U nás na prízemí síce nie je bohvieako teplo, možno desať-dvanásť stupňov, ale vždy lepšie, než niekoľko pod nulou. Dala som jej (šedá s béžovými fliačikmi, predpokladala som, že je to mačička) tam mačací záchod, misku s vodou a dostala z Lišinej konzervy, nachystala som jej tam aj preložený uterák. 
M.-ovi som poslala správu, že vonku sa motá šedé mača, mňauká a za každým sa pustí. Potom dostal fotku azylanta u nás dole, na čo po skončení pracovných vecí napísal: "Kukám, že mača už nemňauká pri bankomate" a k tomu pridal zamysleného usmieváka. A dodal: "Haló, haló, proč je koček málo? A tak štěkám jako hrom, ať je koček milión."

Prihlásila som sa kvôli tomu do miestnej skupiny na internete, či niekto nestratil šedé mačiatko. Na druhý deň som pátrala v okolí - pýtala som sa v obchodoch, v lekárni, niektorých miestnych obyvateľov, o šedom chlpatom mačiatku nikto nič nevedel, nikomu nechýbalo. Zašla som aj k zverolekárovi, podľa popisu mu to malé nič nehovorilo a zjavne ani nemá nikoho, kto by tam s podobnými mačkami chodil. Už mi šrotovalo v hlave, či tu niekto nemá tajnú množiareň mačiek, lebo malá vyzerá, že je skrížená s mainskou mývaliou. To som samozrejme nikomu nehovorila, som sa pýtala len na šedé chundelaté kotě, aby sa nenašiel dajaký špekulant. V inzerátoch sa aj krížené mainky predávajú za niekoľko tisícoviek korún. Kto by nechal také pekné, prítulné mačiatko tak dlho vonku v mraze, bez toho, že by sa po nej zháňal? Na internete sa k nej nikto neprihlásil, ani nám nik nehodil do schránky lístok. Mača nikomu nechýbalo. 
Zobrala som ju vo štvrtok večer, a v piatok podvečer sme išli na Šumavu do hotela na víkend. Takže som susedku poprosila, aby nakŕmila nielen našich dvoch hore, ale aj tú malú azylantku dole. A dúfali sme, že jej pri otváraní dverí neujde. Keď sme sa v nedeľu vrátili, mača bolo stále u nás dole. Kúpili sme ďalšie vrece kočkolitu a konzervy pre mačiatka. V pondelok som ju zobrala k zverolekárovi, aby sa na ňu pozrel. Odčervili sme ju, na očkovanie bolo vraj ešte priskoro - mala okolo štyroch mesiacov. Čisté uši, bez svrabu, bez bĺch a bez čipu, len záhadne opustená a ponechaná v mraze vonku. Po dvoroch a záhradách sa nám motá občas taká mačka s polodlhou srsťou, zrejme jej príbuzná. Tá dospelá ale v zime nocuje u susedov v pivnici, takže tiež nemá nejaký extra domov. 
Po odčervení mala byť asi dva týždne ešte oddelená od našich, takže bivakovala na prízemí. Veľmi sa jej to nepozdávalo, stále sa chcela drať hore po schodoch. Aj Kocúr už si všimol, že sa v dome niečo deje, načúval hore za dverami, ako niekto niekde mňauká a bije labkami na dvere.

Po dvanástich dňoch bola zaočkovaná proti vážnym mačacím chorobám a dostala vstupenku na poschodie do bytu. Pár dní predtým dostávali Kocúr s Liši upokojujúce kvapky. Ako ju zbadali, hneď sa rozpŕchli za gauč, pod gauč... Som myslela, že ju Liši prefacká, popreháňa, lebo na Kocúra si dosť dovoľovala, aj ratlíka zahnala od misiek, keď sviatkovali na chalupe. Akurát, že jej sa s týmto malým votrelcom celkom zrútil svet. Síce má cez 4,5 roka, ale stále sa správala ako mačiatko - liezla Kocúrovi do misky, preháňala ho, keď sa jej zachcelo, syčala naňho, keď sa on chcel hrať. Pár dní strávila pod gaučom a pod hosťovskou posteľou, ďalšie dni sa spamätávala schovaná za záclonou v izbe. Ale keď jej malá liezla do misky, to ju nechala a ustúpila. Inak na ňu syčala. Kocúr sa ukázal ako veľký kamarát, po jeden a pol dni už prijal mača za svoje. Konečne sa môže hrať, radostne sa naháňať. Lebo Liši išla do všetkého naplno, a keď to nebolo z jej iniciatívy, tak aj riadne ostro. Malá mačička sa vie hrať, jemne, pošťuchovať sa v zábave - a obojstranne, nesyčí, keď hru začne Kocúr, dávajú si aj ňufákové pusinky.

Takto nám prischla ďalšia potulná mačka. Šidi.